Karvaš, Peter (1920–1999) Works   hu sk

Biography

KARVAŠ Peter, * 25. 4. 1920 Banská Bystrica, prozaik, dramatik, fejtonista, teoretik drámy, kultúrny publicista. Po vojne dokončil štúdium na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pracoval ako dramaturg Novej scény, kultúrny atašé v Bukurešti, tajomník Zväzu slovenských spisovateľov, redaktor časopisu – Kultúrny život. Po okupácii ČSSR, a po nástupe tzv. normalizácie sa stal z rozhodnutia štátnej moci pre vydavateľstvá i divadlá na niekoľko rokov nežiaducou osobou. Záujem kritiky vzbudili dva súbory poviedok a noviel Niet prístavov (1946) a Polohlasom (1947). Vzhľadom na to, že išlo o texty písané počas rokov vojny, musíme dvadsiatnika K. považovať za nevšedne vyspelého mladého autora. Tieto poviedky a novely vyjadrujú existenciálny pocit ohrozenia z nejasnosti a nepoznateľnosti sveta, ale zároveň aj neprestajnú snahu intelektuálne sa ho zmocniť. Práve vďaka textom z týchto dvoch zbierok bol neskôr K. lit. vedou zaradený do skupiny tzv. básnikov sujetu (spolu s – D. Tatarkom a – J. Červeňom). V rokoch po 2. sv. vojne knižne vyšiel a bol inscenovaný celý rad autorových starších i novovytvorených divadelných hier: Spolok piatich „P“ (insc. 1945, knižne 1946), Hra o básnikovi (insc. 1946), Bašta (insc. i knižne 1948), Návrat do života (insc. 1948, knižne 1949), Ľudia z našej ulice (insc. 1950, knižne 1951), Srdce plné radosti (insc. 1953, knižne 1954). Tieto hry sú svedectvom postupného K. prechodu od existenciálne osobného k občiansky spoločenskému zameraniu. Obdobím schematizmu bola poznačená zbierka poviedoka čŕt S nami a proti nám (1950), ktorá opätovne tematizuje SNP. K. bol medzi prvými, kto zareagoval na dobové volanie po satire. V oblasti humoru sa pred ním otvorila príležitosť využiť svoju racionalitu, schopnosť konštruovať a hrať sa so slovom. Satira ho navyše mohla lákať svojou aktuálnosťou, ambíciou okamžite reagovať na stav vecí, a tak prispievať k ich náprave. Túto podobu svojho písania prezentoval v knižnom cykle tzv. čertovín. Postupne vydal knihy Čert nespí (1954), Čertovo kopýtko (1957) a Maľovať čerta na stenu (1970). Obsiahly výber textov z týchto kníh, doplnený o autorove staršie satirické a humoristické prózy zo súboru Konfety a leporelá (1961), predstavuje kniha Čertoviny (1971). Vrcholom K. humoristickej tvorby je Kniha úľavy (1970). K. Patrí okrem iného k zakladateľom žánru apokryfz v slov. lit. Ďalšie známe drámy z tohto obdobia sú Antigona a tí druhí (insc. i knižne 1962), Veľká parochňa (knižne 1964, insc. 1965), Experiment Damokles (insc. i knižne 1967), z novších Súkromná oslava (insc. 1986, knižne 1987), Vlastenci z mesta Yo (insc. 1988) či Zadný vchod (knižne 1987, insc. 1988). Okrem písania drámy sa K. sústavne venoval aj teoretickej reflexii v tejto oblasti: Priestory v divadle a divadlo v priestore (1984), Umenie drámy a fenomén televízie (1985) a i. Po nežnej revolúcii 1989 K. neochabol vo svojej publikačnej aktivite. Vydal napr. zbierku próz Poľahčujúca okolnosť (1991) a novelu Velikán čiže Život a dielo profesora Bagoviča (1993). Ani jedna z týchto kníh však neobsahuje výraznú umeleckú hodnotu. Pokračuje v nich vo svojej dlhoročnej snahe odkrývať spoločenské neduhy, odkrýva však najmä svoju tendenciu prvoplánovo moralizovať.