Solotruk, Martin: Hmatateľné hrúženie obrazu alebo Mona Lisa cez ústnu dutinu

O čom to má byt,
ak sa dá obrátiť kamkoľvek?

Obracať pohľadom bez toho,
aby si pohol očami?

Na vlásku oka nevisí nič,
len trochu pnutia

malá vlnka, jemnejšia,
ako si okom vieme predstaviť,
plynie -
slovom rozplývanie.

Od oka až k ústam
preplývanie ...

a pri tom narábanie
jazykom akoby do prázdna,
do podtlaku v ústach,
keď sa jazyk rozplýva
do slín vákua,
aby sa neskôr sústredil
späť
a vypätím v zakončeniach
inštinktívne hľadal
svoje nástroje,
jazyk,
plynulé pole nabitých zakončení
na svoje prichádza v korienkoch,
v jemnulinkých uzlíkoch
na pomedzí nenahmatateľnosti
a dobrého pocitu,
že sme na niečo predsa len prišli,
že cítime, o čom to má byt,
že všetky tie pohyby
a hmatania
neboli iba pomätením
z rozplývania mliečnych zubov.

Že sa nám nakoniec
predsa len niečo zhrčilo,
jazykom nahrnuté.

Z výšok dutín
zostúpilo a teraz sa hrčí do zrejmosti,
hrnie sa proti hrubosti.

Tak od jazyka hŕŕ až k hrdlu a späť -
výrečný oblúk napätia,
slinný cyklus,

také malé mňam,
takmer naprázdno,
a predsa erotické,
mňaukajúce, preciťovanie
hrudkovatenia toho,
čo ešte pred chvíľou
vôbec nebolo.