Tatarka, Dominik (1913–1989) Művek   hu sk

Életrajz

TATARKA Dominik, 14. 3. 1913 Drienové – 10. 5. 1989 Bratislava, prozaik, esejista a publicista. Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej literatúry a kultúry 20. storočia, svojím dielom a životnými postojmi najvýraznejšie stelesňuje pojem angažovaného intelektuála. Nesmel publikovať, jeho diela boli stiahnuté z knižníc, jeho meno tabuizované, odňali mu cestovný pas, nemohol si nájsť primerané zamestnanie, bol sledovaný a vypočúvaný štátnou bezpečnosťou. Napriek tomu pestoval úzke vzťahy s č. disidentským hnutím, publikoval v samizdate a ako jeden z mála Slovákov podpísal Chartu 77. Tvorivosť ako hlavný princíp jeho projektu človeka zosobňuje v novele Panna zázračnica (1944) skupina mladých výtvarníkov a básnikov, ktorí uprostred ničivej vojnovej reality predstavujú ostrov slobodnej sebarealizácie v umení. Záhadné dievča Annabelu si idealizujú do podoby neuchopiteľnej múzy-inšpirátorky. T. tu použil zobrazovacie postupy blízke surrealizmu. V románe Farská republika (1948, č. 1949, 1961) vykreslil frustrujúce pôsobenie totalitného režimu SR. Napísal „fantastický traktát z konca stalinskej epochy“ Démon súhlasu. Túto knihu v predslove jej francúzskeho vyd. (1986) V Havel metaforicky označil za „výkrik prozření“, ktorým T. ohlásil svoj definitívny „rozvod s mocou“. Rozhovory bez konca (1959) znamenali návrat k autorovej fundamentálnej téme osamelosti človeka a jej prekonania ľudskou účasťou a porozumením. Trilógia Písačky vznikla už v samizdatovom období, jej jednotlivé časti vyšli v exilových vydavateľstvách: Listy do večnosti (1988), Sám proti noci (1984, iba v č. preklade), Písačky (1984). Obmedzený čitateľský okruh, a najmä radikálne zmenené spoločenské postavenie autora ovplyvnilo tematiku i výrazovú podobu textov. Písanie sa intimizuje, dostáva podobu denníkového záznamu alebo dôverného listu, reflexie o smrti a samote sa striedajú s básnickou evokáciou sily erotického zážitku ako jedného z mála spôsobov autentického medziľudského kontaktu v odcudzenej spoločnosti. Druhým – a univerzálnejším – spôsobom medziľudského obcovania bol pre T. rozhovor, ktorý v knihe Navrávačky (1988) dal vyniknúť kráse jeho jazykového prejavu (ide o sčasti autorizovaný prepis magnetofónového záznamu). Prúd spomínania od detstva až po starobu je zároveň pripomenutím základných vzťahov, vytvárajúcich citovú, mravnú a intelektuálnu osobnosť autora.