Mňačko, Ladislav (1919–1994) Works   hu sk

Biography

MŇAČKO Ladislav, 29. 1. 1919 Valašské Klobouky – 24. 2. 1994 Bratislava, publicista, prozaik, básnik a dramatik. Detstvo a mladosť prežil v Martine, vyučil sa za predavača v lekárni, pracoval ako stavebný robotník. 1939 sa neúspešne pokúsil o útek do ZSS. Do lit. vstúpil ako básnik a dramatik angažovanými básnickými zbierkami Piesne ingotov (1950) Bubny a činely (1954) a budovateľskými hrami Mosty na východ (1951, č. 1955) a Živá voda (1954). Neskôr sa M, záujem presúva do oblasti prózy. Zbierka poviedok s autobiografickými prvkami Marxova ulica (1957, Marxova ulice, č. 1958) je skicovitým obrazom života v šedivej predmestskej robotníckej uličke v medzivojnovom období. Väčší ohlas vzbudil román z prostredia partizánskych bojov na moravsko-slov. pohraničí Smrť sa volá Engelchen (1959). Je komponovaný ako spomienková retrospektíva raneného partizána Voloďu (autobiograficky stvárnený autor), ktorý v rozhovoroch s ošetrovateľkou Eliškou rekapituluje rušné udalosti svojho pôsobenia v partizánskej skupine v obci Ploština, ktorú partizáni pod tlakom okolností opustili a ponechali napospas nem. komandu. Voloďu prenasledujú vidiny horiacej Ploštiny a spálených ľudských tiel. Dielom sa tiahnu výčitky zodpovednosti za tragédiu a otázky hľadania zmyslu a hraníc ľudskej obetavosti. Román sa vyznačuje hlbokým ponorom do vnútra postáv, ktoré M. nezobrazuje ako hrdinov vojny, ale ako jej obete, podliehajúce depresiám a rúcajúce sa pod tlakom dusnej vojnovej atmosféry. Ťažoba spomienok a svedomia im komplikuje návrat do reality povojnového života (príbeh špiónky Marty, štylizovanej do podoby novodobej Mata Hari). Ideologickou nezaťaženosťou a pohľadom na negatívne momenty partizánskeho hnutia román vytvára protipól – Mináčovej povstaleckej trilógie Generácia. Politické reportáže Kde končia prašné cesty (1962, Kde končí prašné cesty, č. 1963) sú sociologizujúcimi štúdiami o „zastrčených kútoch“ Slovenska. Oneskorené reportáže reagujú na inscenované procesy 50. rokov. Umelecky stvárnené reportážne portréty ľudí, nespravodlivo obvinených a postihnutých perzekúciami, sú obžalobou komunistického súdnictva. Románový pamflet Ako chutí moc je stvárnený ako epizodické retrospektívne rozprávanie fotoreportéra Franka, ktorý počas štátneho pohrebu spomína na životnú cestu a postupnú premenu mŕtveho priateľa – niekdajšieho sociálneho buriča a odbojára v SNP na straníckeho a štátneho funkcionára, ktorého postupne ovládla vidina absolútnej a nekontrolovateľnej moci. Epický základ satirického románu Súdruh Münchhausen (Kolín nad Rýnom 1972, Soudruh Prášil, č. 1997) tvorí návšteva potomka baróna Prášila v našej krajine, ktorého sprevádza demagóg Hnida. Münchhausenovo rozprávanie je odľahčenou „orwelliádou“ reflektujúcou absurdity 50. rokov a Novotného vlády, ale najmä schizofrenickú atmosféru obdobia tzv. normalizácie.