Tajovský, Jozef Gregor (1874–1940) Works   hu sk

Biography

TAJOVSKÝ, vl. m. Jozef Gregor, 18. 10. 1874 Tajov – 20. 5. 1940 Bratislava, prozaik, dramatik aj autor veršov. Pochádzal z mnohodetnej rodiny remeselníka. Pre uľahčenie jej života a nezhody s otcom vyrastal u starého otca Štefana Grešku. Ľudovú školu navštevoval v rodisku, potom v Banskej Bystrici, kde absolvoval aj meštianku. Umelecky sa formoval v blízkosti ľudovýchovnej lit. (inšpirácia L. N. Tolstého a hlasistov) so silným sociálnym a etickým nábojom (knižky Na mylných cestách, 1893; Omrvinky, Z dediny, obe 1897). Lákala ho aj poézia (konvenčné ľúbostné verše so sociálnymi a satirickými motívmi) a dráma. Práve dramatickou tvorbou sa presadil najskôr – v kontakte s – F. Urbánkom za učiteľského pôsobenia v Dohňanoch (1895–96) postrehol svoje možnosti. Zužitkoval zážitky z dedinského prostredia, zmysel pre hovorovú dikciu aj humorný nadhľad a vyskúšal si ich v jednoaktovkách Sľuby a Jej budúci (obe 1898). Po ďalších nepublikovaných pokusoch tvorivo uplatnil skúsenosti v štvordejstvovej veselohre Ženský zákon (1900, č. 1956), ktorá patrí ku kmeňovému repertoáru slov divadiel. Názov exponuje bytostné tendencie matiek zabezpečiť budúcnosť detí aj sklony žien utajene ovplyvňovať vzťahy ľudí. Podoba nositeľov deja ej samotný dej sú agitačne a sentimentálne podfarbené a strácajú predtým dosiahnutú realistickú presvedčivosť. Príznačne sa venoval jednoaktovkám (Matka, 1906; Hriech, V službe, obe 1911; Tma, 1912), ktoré kondenzáciou zápletky prinášajú vyostrenie konfliktu, a dosiahol v nich úspech. K širšiemu psychologickému prepracovaniu siahol v predvojnovej tvorbe iba v dráme Statky-zmätky (1909). Umelecky najúspešnejšie v nej zvládol dramatický konflikt s motivovaným sociálnym a psychologickým základom. Paralelne s dramatickou tvorbou vznikajú série krátkych poviedok. Realistickým spôsobom mapovali krutý život chudobných na dedine a v malom meste, trápených krutou pauperizáciou, zhoršovaný aj maď. odnárodňovaním. Od dokumentárnosti prvých „prerozprávaných“ príbehov (získaných od starého otca či z vlastného zbierania folklóru) sa naučil spôsob úsporného portrétovania obyčajných ľudí, podliehajúcich tlaku nežičlivých pomerov smerom k úpadku (alkoholizmus, parazitovanie na svojom okolí), no aj naopak, uchovávajúcich si zodpovednosť k sebe aj k blízkym (k deťom, veriteľom, resp. k vlastnému svedomiu). Nelákali ho rozsiahle sujety, potreboval len niekoľko situácií („kapitolky“ v jeho poviedkach) a nevtieravý „objektívny“ komentár, ktorým definoval ľudskú situáciu a precízne predstavil niekoľko základných rozporov medzi portrétovanou osobou a je okolím.