1
Nie, už ma nenavštívia tí, ktorým v žilách
Koluje nestráviteľná krv, spenená galaxia...
Ja nie som z vyvolených...
Ja sa vraciam sám, prázdny, začínam vždy tam,
kde oni stratili cieľ. (pevnosť tá, ti,
die Festung; Festigkeit – pevný, á, é fest;
pevný plat fixes Gehalt...)
Akí boli mocní, akí krásni,
Čižmy z najkvalitnejšej kože im darovali
Poslední z bohov. Francúzske šampanské popíjali
Z dámskych lodičiek, večerali s kňazmi...
Ako to teraz vyzeráš, priateľ môj?
Tvoje nízke čelo a tvoje kopýtka,
penis vláčiaci sa po zemi.
Nie, dnes z teba netreba mať strach...
2
U mladej slečny sotva po dvadsiatke,
U slečny prirodzených mravov sám do polnoci
Rozohňoval svoje neskrývané vášne:
„Forma je príležitosť, slečna, šanca kričať!
Predhodiť sa so všetkou surovosťou...
Sklopiť oči a vypustiť cynický rehot,
byť plodným samcom revolúcie...“
Dážď sa drobil na detské výtržnosti
Ako dobre vychovaný elegán, jej úzke lýtka
A vzdúvajúce sa poprsie, praskajúce vlasy,
Šarmantný štrngot náramkov...
U mladej slečny sotva po dvadsiatke
Som rozohňoval svoje neskrývané vášne:
„Mať čas znamená využívať každú sekundu,
moja drahá, majstrovské dielo sa rodí
ako človek – najskôr je pud, príťažlivosť,
nevyhnutnosť. Po okamihoch
fyzického burácania potom prichádza čin,
akcia, práca... Rozumiete mi? A napokon
sa dostaví výsledok...
Dostojevskij tvrdil, že v skutočnosti
ani jedno dielo nie je dokončené,
neexistuje absolútna dokonalosť.
Talent je prekliatie...“
– Kolenič, – šepla, – vy ma strašne nudíte...
