This website is using cookies

We use cookies to ensure that we give you the best experience on our website. If you continue without changing your settings, we'll assume that you are happy to receive all cookies on this website. 

Arany János: Básnikova otčina (A költő hazája in Slovak)

Portre of Arany János
Portre of Hviezdoslav, Pavol Országh

Back to the translator

A költő hazája (Hungarian)

"Művész hazája széles e világ;
A hírnév országutját lakja ő,
S ez út hosszába' minden olajág,
Minden babér az ő számára nő."
Ám hadd legyen, nem tagadom,
Övé, mely bírja őt, a hon:
De szívem azt sugja minduntalan,
Hogy a költőnek egy - csak egy hazája van.

Kezdődik e hon a csendes tanyának
Küszöbjén, melyhez emlékezete
Köté legelső végét fonalának,
Midőn először útnak erede;
Hová e gondolatvezér
Mulatni vissza-visszatér -
És egy szerény zöld ággal megpihen,
Mint bárkán a galamb, az ősi tűzhelyen.

Ott ismerősen vészik őt körűl
Gyermekkorának játszótársai;
Eléje ott nyájas szóval kerűl
Az agg szülő - tán már csak néhai;
Minden szöget, minden zugot
Úgy lel, miképen megszokott,
Bár őse telkén most a vén Idő
Új gazda: bont, épít, ahol s mint kedve jő.

Mely ott felé zeng, a meghitt beszéd
Anyai tejnek édes folyama,
E szó nyitá meg szívét és eszét
Ajkára ez simult, hogy dallana;
Szerelme bimbó-hajnalán
E nyelvet érté a leány,
S ezen viszonzá a "szeretlek"-et
Vagy a sohaj szócskát, mit visszarebegett.

S a nyílt szivű nép, melyet ott talál,
Vele érzésben és nyelvben rokon;
Dala e nép közt ajkrul-ajkra száll
Örül vagy sír az édes hangokon;
Fogékony ott minden kebel
A dalra, melyet énekel, -
S hogy ebből semmi hang el nem veszett,
Tudnia biztosan, mily boldog élvezet!

Ameddig ily nép fogja őt körűl,
Nép, melynek érzi keble, zengi szája
A költő énekét, - addig terűl,
Ott éri végét a költő hazája;
Azontúl maga jövevény,
Dala üvegházi növény,
Legszebb illatja, színe kárba megy:
Széles világon nincs népe s hona - csak egy!

Innen, hogy ő e népet és hazát
Szeretni tudja kimondhatlanúl:
Nem a dijt méri, melyet tán az ád,
Oltára nem önző lángokra gyúl;
És, bárha szűk, és bárha gyér
A jutalom és a babér:
Ő e honért, e honnal s honnak él, -
Örömeit, búját zengvén, ha dalra kél.

Boldog, ha büszke lantján a haza
Dicsőségének napját zengheti!
Ha nincs multjának vérző panasza;
S reménye vásznát jó szél lengeti!
A dal, mit így teremt ujja,
Egy nemzeti hallelujah,
Visszhangja messzi ég alá kihat -
És fölverendi a késő századokat.

De bár fogy a nép és hazája pusztul,
És a jövendő hallgat, - nem felel,
Bár keble csak bánat dalára buzdúl:
Honát a költő mégse' hagyja el; -
És, mely alélt hattyú gyanánt
Várja magára a halált -
Ő nemzetének hattyuéneke,
Ő, a lant bánatos, haldokló gyermeke.



Uploaded byRépás Norbert
Source of the quotationmek.oszk.hu

Básnikova otčina (Slovak)

„Vlasť umelcova je ten šíry svet:
on slávochýru hradská obýva,
a zdĺž tej cesty jemu ženie sneť
v česť každý vavrín, každá oliva."
Veď nechže, neodporujem,
mu vlasťou, čo ho chová, zem:
no srdce šepce mi, jak búši dnu,
že básnik jednu má — len jednu otčinu.

Tá počína sa tichom vo príbytku,
kde prah, naňž pamäť jeho v onen čas
za predný koniec pritkla svoju nitku.
keď na cestu sa vybral prvý raz;
kam tento vodčí pomysel
sa vracia, by si pohovel —
i holúbka jak na korábu krov,
na rodný sadne vše krb s čerstvou vetievkou.

Tam po známosti obstanú ho vtom
z detinstva vrstovníci do nohy;
mu rodič badká s milým prívetom
v stret, kmeť už — ach, snáď už len nebohý —;
na všetky kúty-vrzgúty
naďapí, jak bol zvyknutý,
hoc na íreku starý gazduje
včuľ Čas: jak príde mu chuť, rúca, buduje.

Čo k nemu znie tam, dôverná reč: hoj,
materinského mlieka sladký tok!
Tá otvorila um mu, srdca zdroj,
k rtom primkla sa, by zvýskly v popevok;
na svite lásky nevinná
jej srozumela dievčina,
ňou „Milujem ťa...“ vyrkla vetu viet,
či zlkala, smutná jak hrdlička, v odpoveď.

A úprimný koľ ľud je príbuzným
mu citom, jazykom; spev jeho, vtač
jak, od úst k ústam liece medzi ním,
O sladkých zvukoch jasot abo plač;
hruď každá je tam vnímavá
pre pieseň, akú spievava, —
i že z nej hlásku nezašlo, to znať,
to čuť mu s istotou: ká rozkoš, blahodaf

I pokiaľ taký otáča ho ľud,
čo v prsiach cíti, nôti ústami
spev jeho, — potiaľ siaha, čierťaž tuť
má spevca domov, za ňou neznámy
on prišlec — zo zvukov čo stká,
to vo skleníku rastlinka,
jej vôňa, farba vyjde na márnosť;
na svete jeden ľud, kraj jeho je a—dosť!

Ztaď, že ten národ, vlasť tú milovať
vie nevýslovne: s mierou k odmene
sa neblíži, juž poskytnú mu snáď,
nevznáša v oltár zištné plamene;
i hoci skrovne, zriedka nájsť
ľza mzdu a vavrín: za tú vlasť,
s tou vlasťou, vlasti tej len žije on, —
jej ples, žiaľhlásajúc, keď udrie v piesne zvon.

Je šťastný, môž’-li hrdou lýrou svit
jej slávy velebiť, ak sviežich rán
niet z minula, i plachty podchytiť
jej nádeje sa prajný zdvihol van!
Spev, čo tu prsty vyvodia,
je hallelujah národa,
v dial sinú jeho ozon zalieta —
a zo sna vyruší i pozdné stoletia.

No hoc ľud hynie, pustne otčina,
hudúcnosť avšak mlčí, zavilec, —
hoc hruď mu k piesni bôľ len rozpína,
svoj domov poet neopustí preds’; —
i, čo jak labuť omdletá
smrť čaká vlastnú — on je tá
národná závierka, spev labutin,
on, smutný varita a zmierujúci syn.



Uploaded byRépás Norbert
PublisherMatica slovenská a Kníhtlačiarsky Účastinársky Spolok, Turčiansky Sv. Martin
Source of the quotationSobrané spisy básnické, sväzok XV., preklady maďarských básnikov
Bookpage (from–to)78-80
Publication date

Related videos


minimap