Prísť je
ľahké. A hneď zaspať. Zaskočiť sám seba, čo sa mi v poslednom čase stáva oveľa
častejšie, ako si želám, zrazu len zadriemať po desiatich dĺžkach bazénu, ešte
mokrý, vystretý len v plavkách na drevenom ležadle, z ktorého sa lúpe lak.
Voľakedy sme to mali na rozplávanie, päťsto metrov v dráhe, až potom sme
začínali napino trénovať. Aj zľahka si pospať je naozaj ľahké: prehupnúť sa
vlnou spánku do sna a po chvíli sa vrátiť späť do hlučného, no zároveň akéhosi
strakatého šumu kúpaliska, kde sa hlasy ľudí miešajú s čľapotom vody, pišťaním
detí a hučaním lietadla uprostred prázdnej oblohy. A preskúmať čvirikanie
vrabcov, lebo najprv sa mi zdalo, že počujem ostré a zvonivé kvapky pri náraze
do mláky, akoby mi niekto vytrvalo cinkal do ucha: tip, tip, tip.
V recepcii hotela ma čakal rukou napísaný odkaz od Tamary: Máš mať mobil. Musím ešte
niečo vybaviť, choď sa okúpať, zastihneš ma popoludní. Asi od tretej. Aj studenú limonádu. T.
Stačilo povedať. Hneď som vyrazil. Stačilo prejsť cez kolonádny most,
nakloniť sa ponad jeho zábradlie na pravej strane a zazrieť sa v bežiacej
hladine Váhu. Presne takto a tadeto sme sa v lete chodievali skoro každý deň
kúpať na kúpalisko Eva. A neskôr aj trénovať: zaberať rukami, ťahať nohami,
stláčať čas. A už som znovu cítil blízkosť sírovej vône, najprv iba slabý závan
od jazierok s leknami a drobnými rybkami, potom plný zásah do nosa, najmä pri
pokladni za vchodom, ale ešte predtým ma prenikla nedočkavosť a tá istá
náhlivosť, ktorá sa ma zmocňovala pri každej predstave bazénov, už som tam
chcel byť, ten okamih, keď som zišiel z valu nad riekou, už naozaj na dosah, už
takmer v dotyku s vodou, to stále znovu prichádzajúce šťastie, ba priam istota,
že sme blízko raja. Na tomto kúpalisku som asi nikdy ne mal zavreté oči, okrem
žmurkania – a určite nikdy som tam nezaspal, práve naopak, oči som nezatváral
ani pri plávaní pod vodou.
No vždy sa ma vypytoval: „Už si konečne videl nejaké cicky?"
Videl, jasné, že videl, no takisto jasné, že nevidel: raz som videl starú
babku, ako sa sprchovala iba v zimných bombardiakoch vedľa vonkajšieho
bazénu, cícerky teplej vody jej padali na zavreté oči a usmiatu tvár, prstami
si hladkala líca a medzi lakťami sa jej hojdali spustené prsníky, podobné
mieškom na oferu v kostole. Všetci sa na nej smiali, no nikto
sa nepohoršoval, všetci jej to žičili, len Matej sa hanbil a prevracal oči; aj
sa červenal. Hrachovi som o tom radšej nič
nepovedal. To by naňho bolo slabé: zaradil by ma medzi slabingerov. Ale
nepovedal som mu ani to, ako som po prvý raz v živote videl chlpy na dievčenskom
ohanbí; to už by som určite nebol slabinger, ale to bolo niečo také úžasné a
vzácne a cenné, že som si to dlho vychutnával sám – a bol som z toho taký
nadšený, že sa to konečne stalo, že som sa s tým nechcel s nikým ďalším
podeliť: to bolo len moje. Ani Matej sa to odo mňa nedozvedel. A tomu som
hovoril všetko, najmä všelijaké výmysly a nezmysly, na ktorých sa smial, no
ešte radšej sme sa spolu smiali na Hrachových bujných a bláznivých fantáziách,
ktorými nás často kŕmil.
Dodnes si to presne pamätám. Aj tie fantázie; aj tie vlásky. Počas leta bývali
na kúpalis ku Eva sústredenia plavkýň a plavcov pred majstrovstvami republiky –
a pravidelne tam bývali preteky o Čsl. pohár mládeže. Tam sa mi raz podarilo
plávať v béčku žiackej štafety. No najdôležitejší pre nás boli práve tí
reprezentanti; mená ako znakár Ferák, šprintér Lohnický alebo Vágner, prvý
československý plavec, ktorý zaplával 100 metrov voľným spôsobom pod jednu
minútu, boli pre nás hviezdy prvej veľkosti, ktoré svietili takým jasom, že
okolo nich vrela voda v bazéne. A ešte si pamätám na motýľkarku Martu
Skupilovú, ktorá sa raz po pretekoch rozplakala, hoci zvíťazila, lebo o nejaké
smiešne a príšerne nespravodlivé desatiny sekundy nespinila limit na olympijské
hry, takže ostala doma. Všetci plavci mali tenké a priliehavé plavky z čierneho
silonu, kde namiesto gumy okolo pása mali na mašličku zaviazané biele šnúrky,
niektorí aj dve, aby im nespadli pri štarte, keď skočili do vody. Plavkyne
nosili čierne jednodielne plavecké úbory, pričom ich ramienka si na chrbte
zväzovali motúzikom, čo sa mi páčilo najmä preto, lebo som nevedel, na čo je to
dobré, aký to má význam.
Skráť to. Skrátim to. Dopoludnia bývali tréningy na suchu: série cvičení s
gumovými popruhmi, ktoré sa zachytili o nejaký strom alebo
vodnopólovú bránku na okraji bazéna, potom sa ťahali v rôznych polohách a
postojoch, alebo aj poležiačky, no takisto sa robili kliky na zemi, sklopky na
brušné svaly alebo vyťahovanie na hrazde.
A tu už prídu vlásky. Najprv účes na hlave, zastrihnutá ofina, plavecký strih
na krátko, potom tepláková bunda s našitým pláteným odznakom VŠ Praha, na
ktorej bol obrázok sovy – a nakoniec voľné trenírky. Na tvár toho dievčaťa si
nepamätám; ani na meno. Namiesto hrazdy si len kúsok za skokanským mostíkom
našla konár vŕby, zavesila sa naň a pritahovala si k nemu bradu, nohy jemne
zalomené v kolenách, aby sa chodidlami nedotýkala zeme. To šťastie: ležal som
na uteráku nejakých päť metrov od nej. Najprv som počítal, koľkokrát sa
vytiahne, zľahka odcvičila prvú sériu, desaťkrát hore-dolu, potom krúžila
rukami, zhlboka dýchala, vytriasala svaly – a znovu sa zavesila na konár. A
znovu som začal počítať. A náhle som zabudol, že po trojke ide štvorka – o
päťke už ani nehovoriac. Pofukoval vietor, odhŕňal jej konce krátkych trenírok,
takže zrazu sa pod nimi objavila plavá húština, celkom iná ako na hlave, celkom
iný účes. Rýchlo som sa z boku prevalil na brucho, aby nikto nezbadal,
ako mi vpredu začali odstávať plavky. A prosil som vietor: nech zafúka
silnejšie. Po ďalšej sérii plavkyňa docvičila. Zavrel som oči – a znovu a znovu
som si pod viečkami púšťal záznam toho, čo sa práve nahralo do mojej hla vy.
Konečne som všetko videl, všetko vo význame všetko, lebo v našich predstavách a
dohadoch bol tým všetkým trojuholník chlpov, pričom všetko dôležité bolo kúsok
pod ním, ale to sme vtedy nevedeli. Aj tak: pre mňa je to najväčší zážitok z
kúpaliska Eva. Mám ho na prvom mieste v tabuľke.
Až za ním sú rekordy plavcov alebo výhry pólistov nášho klubu Slovan Kúpele
Piešťany – a to raz vyhrali aj čsl. ligu. Až za ním sú aj skokani z mostíka,
trio vzdušných elegánov, čo sa vždy popoludní saltami a vývrtkami predvádzali
pred najkrajšími babami, potom s nimi sedeli na káve v bufete, aby sa napokon
stratili v uličkách medzi prezliekacími kabínkami, kde boli špehovacie dierky
medzi doskami. A niekde medzi tým je zrazu spomienka na detský bazén, ktorý bol
vždy preplnený krpcami, stojíme tam s našou mamou Eliškou na betónovej obrube a
hradáme Mateja: niet ho. Vlastne sme sa spolu takmer nepodobali, brat mal kučeravé
vlasy, moje boli hladké, iná farba očí, iná dĺžka nosov, iné postavy. Hľadáme,
pozeráme, no nikde ho nevidíme. Až sa nejaká pani opýta: „Hľadáte brata tomuto
chlapcovi, čo držíte za ruku?“ Naša mama Eliška prikývne. A tá pani ukazuje
prstom: „Tam je, veľmi sa podobajú, práve sa vynoril z vody.“
A ja zo spánku. Chvíľu mi trvalo, kým som sa celkom prebral, kým sa mi podarilo
zistiť, kde som. Okolo mňa zrazu striehla zívajúca prázdnota, ktorá sa akosi
ničím nedala zaplniť, dalo sa z nej iba odísť.
Takže aj odíst je ľahké: stačí sa zobudiť.
Ťažké je nájsť Tamaru.
Tú ryšaňu.
