The page of Válek, Miroslav, Slovak Reception
 |
Reception
Charakteristika tvorbyDo literatúry vstupoval Válek na dvakrát. Jeho publikačné začiatky spadajú do rokov bezprostredne po druhej svetovej vojne (1946 – 1947), keď v trnavskom mesačníku Plameň uverejnil rad lyrických básní, prezrádzajúcich nesporný talent mladého autora. Boli to básne takmer napospol ľúbostné, ale vôbec nie tematicky jednotvárne: nijaký mladícky nezrelý sentimentalizmus, naopak, striedajú sa tu významové polohy hravej irónie a sebairónie s tušeniami tragických osudov lásky (motívy sklamania a zrady). A najmä: všetky demonštrovali nezvyčajne vyspelú úroveň autorovej poetologickej kultivovanosti, svojsky napojenej na tradície slovenskej básnickej moderny. Vo výbere sa tieto básne dostali k širšiemu publiku až v roku 1971 v reedícii zbierky Dotyky a mnohé z nich rýchlo získali mimoriadnu popularitu, osobitne u mladých čitateľov a recitátorov poézie. Táto počiatočná fáza Válkovho básnického vývinu však upadla akoby do zabudnutia, iste aj preto, že po roku 1948 sa jeho poézia dostala na dlhší čas do publikačného a možno aj tvorivého útlmu. Príčiny sú zrejmé: mladý autor, vedomý si už istých osobitostí svojho individuálneho talentu, nemienil sa konjukturálne prispôsobiť revolučným požiadavkám tzv. socialistického realizmu, začiatkom 50. rokov oficiálne presadzovanému v podobe dogmatických noriem ždanovovskej estetiky, zavrhujúcej ako údajný ideologický kontraband akékoľvek konexie a tvorivú skúsenosť moderného umenia. Preto sa Válkov druhý, už definitívny vstup do literatúry, potvrdený vydaním knižného debutu Dotyky, uskutočnil až koncom 50. rokov, v čase istého kultúrnopolitického odmäku. Až vtedy sa Válek v slovenskom literárnom živote presadil nielen s vlastnou individuálnou autorskou pozíciou, ale stal sa zároveň prekurzorom a do určitej miery aj patrónom (ako redaktor časopisu Mladá tvorba) nástupu celej, od neho mladšej básnickej generácie, ktorá spolu s ďalšími Válkovými dielami radikálne zmenila umeleckú štruktúru slovenskej poézie a podstatne ovplyvnila jej vývin v druhej polovici 20. storočia. Dotyky, Príťažlivosť, Nepokoj, Milovanie v husej koži - tieto štyri knihy z rokov 1959 – 1965 tvoria nepochybné a stále účinne jadro Válkovej básnickej kreativity. Jeho poézia tu nadobudla existenciálne prežívanú a dramaticky prezentovanú intenzitu ľudskej subjektivity, pričom do jej zorného poľa vstupoval aj celý bipolárny svet, ocitnuvší sa na hrane svojej existencie: medzi katastrofou nedávno realizovanou (druhá svetová vojna) a reálne možnou katastrofou ďalšou, ešte hroznejšou (atómová smrť ľudstva). Stredobodom básnikovej pozornosti je však aj tu človek, konkrétny "človek medzi ľuďmi" – strojca i obeť tejto osudovej ambivalentnej situácie sveta. Spolu s touto tematickou či motivickou globalizáciou Válkovho tvorivého gesta sa odohráva žánrová reštrukturalizácia jeho poézie: nevzdávajúc sa síce práva vyslovovať i najintímnejšie polohy či psychické stavy lyrického subjektu. Válek zjavne opúšťa útvar uzavretej (komornej) básnickej výpovede a vydáva sa smerom k tvorbe rozsiahlejších, akoby sujetovo organizovaných básnických textov, ktorých konštrukciu nesie súhra i protihra lyricky subjektívnych elementov a epicky objektivizujúcich i konfliktných dramatických kompozičných postupov. A práve cez tento sémanticky zložitý, ale stavebne vždy dobre zvládnutý básnický synkretizmus dosahuje Válkova poézia maximum svojej umeleckej hodnoty. Dynamický, razantne protirečivý vývin koncom 60. rokov v ČSSR strhol so sebou aj M. Válka. Dostal sa do vysokej politiky a nasledujúce dve desaťročia neboli šťastným obdobím pre jeho básnickú tvorivosť. Až po dlhej odmlke vydal roku 1976 básnickú zbierku Slovo. Pokúsil sa tu umelecky riskantným spôsobom spojiť subjektívnu motivickú líniu, charakteristickú pre jeho poéziu zo 60. rokov, s transparentne jednoznačným deklarovaním svojej stotožnenosti s komunistickou stranou a jej svetodejinným poslaním. To prvé zostáva z textu čitateľsky živé, to druhé padá do zabudnutia, spolu s historickým pádom komunizmu. Epilóg Válkovej tvorby sa potom niesol v znamení návratu k intímne ľúbostnej lyrike v podobe presne vybrúseného tvaru a významovo uzavretej výpovede (cyklus Z vody a cyklus deviatich sonetov Obrazáreň, publikovaný roku 1980 vo výbere Zakázaná láska). Ak je pre sémantickú štruktúru i myšlienkovú náplň Válkovej poézie charakteristická vysoká miera vnútorného napätia a psychickej tenzívnosti, potom jeho básne určené detským čitateľom sú akoby jej relaxačným protipólom. Sú plné uvoľnenej hravosti jazykovej i motivickej, detskému vnímaniu prirodzenej alogickosti, produkujúcej humor, ktorý miestami prechádza do polohy jemnej irónie. Preto aj pri svojom neveľkom rozsahu patrí táto časť Válkovej tvorby k umeleckým vrcholom modernej slovenskej poézie pre deti. (Stanislav Šmatlák)
O autorovi
Vedel som o jeho veršoch skôr, ako som vedel o ňom. Bolo mi veľmi blízke to, čo písal v predhistorickom štádiu našej známosti a čo potom našlo miesto v prvej časti Dotykov. Potom boli naše cesty dosť odlišné. Obidvom nám prestalo vyhovovať to, čo sme robili dovtedy. On roztočil prudkú a prenikavú obraznosť modernej poézie a snažil sa zapriahnuť túto parádnu kobylku do ťažkých nákladov. A podarilo sa mu to. Dotiahol do poézie svoju rozporuplnú dobu. (Milan Rúfus)
