Groch, Erik oldala, Szlovák Fogadtatás
 |
Recepció
Charakteristika tvorbyDo oficiálnej literatúry vstúpil v roku 1989 básnickou zbierkou Súkromné hodiny smútku. Základom Grochovej poetiky je tzv. kresťanská lyrika v jej civilnejšom variante. Najmä v druhej básnickej zbierke Grochova poézia nadobudla modernejší výraz, a to cez zapojenie lyrickej postavy do významového diania v básni. Postava Baby Jagy tu symbolizuje stelesnenie zla v ľudských životoch, sémantická viacvýznamovosť však dodáva celému podujatiu charakter hádanky s tajomstvom, narušuje rozprávkový stereotyp, ktorému je čitateľ v pokušení primárne podľahnúť. V tretej, zatiaľ poslednej básnickej zbierke Bratsestra sa autor posunul od hravého k meditatívnejšiemu typu poézie, ktorá vzdialene pripomína princíp biblických podobenstiev, no sémantický rámec jednotlivých básní je omnoho intímnejší a osobnejší. Elementárne noetické a hodnotové nálezy lyrického subjektu majú svoju skrytú paralelu vo foucaultovskej "kultúrnej archeológii" ľudských dejín – od mytologických cez náboženské až po moderné civilizačné vrstvy ľudskej pamäti. Autor pritom nestráca schopnosť dotyku s každodennosťou. Do svojej koncepcie "všehomíra" a "stvorenstva" zahŕňa aj nepatrné detaily a podrobnosti, sprevádzajúce človeka na jeho ceste k sebe samému. Pozitívne vyústenie Grochových básní sa umelecky účinne spája s prírodným základom jeho metaforiky a básnických alegórií. Autor akcentuje potrebu porozumenia a lásky nielen medzi ľuďmi, ale aj vo vzťahu k všetkému živému, čo človeka obklopuje a napĺňa ho svojím dychom. Do tejto významovej línie sa zreteľne vpisuje teozofická tradícia, odvodená od sv. Františka z Assisi. V zbierke To, v súlade s autorovým názorom "reč hľadá svoje ústa", básnik hľadá nový výraz, miestami sa prechyľujúci až do podoby básnického a jazykového experimentu. Tým sa opäť podstatne rozširuje výrazová škála, v ktorej Groch realizuje svoj básnický talent. Pohyb od lyrickej situácie cez komponovanú obraznosť príbehu smerom k básnickej reči ako médiu ľudského bytia je vôbec charakteristický pre tvorbu Erika Jakuba Grocha. S prehlbovaním vedomia o slovnej neuchopiteľnosti sveta v nej priamoúmerne narastá potenciál hĺbkových významov, čím sa – popri výraznom osobnostnom rozmere – miestami dostáva až do blízkosti básnického mysticizmu. Kvalitatívne rovnako zasiahol aj do detskej literatúry – najskôr rozhlasovými rozprávkovými cyklami Cililink a Rozpávkolamy alebo Čo je čo a čo čo nie je, neskôr boli umeleckou udalosťou jeho knihy pre deti Tuláčik a Klára a Píšťalkár. Básnická tvorba Ericha Jakuba Grocha v súčasnosti patrí medzi to najzaujímavejšie, čo vzniklo u autorov stredného veku. (Stanislava Chrobáková)
