Krasko, Ivan (1876–1958) Művek Bibliográfia   hu sk

Életrajz

KRASKO Ivan, vl. m. Ján Botto, 12. 7. 1876 Lukovištia – 3. 3. 1958 Bratislava, básnik, prozaik, prekladateľ. Zakladateľská osobnosť modernej slovenskej lyriky, vedúci predstaviteľ – Slovenskej moderny a slovenského symbolizmu. V časti prvotín sa vyrovnáva aj s – Hviezdoslavovým štýlom, ba i s jeho básnickou osobnosťou, vyjadruje obdiv k jej orliemu „rozmachu“ a vyznačuje svoju básnickú pozíciu „malého vtáčaťa“ so „slabými krídlami“, sústredeného na svoj privátny svet a limitovaného „všednosťou života“. Redaktor jeho prvej básnickej zbierky Nox et solitudo (1909, č. 1958) – S. H. Vajanský po porade s – J. Škultétym vybral básnikovi iný pseudonym – Ivan Krasko. Touto zbierkou básnik nasmeroval slov. poéziu na vnútornú problematiku človeka. Názov Nox et solitudo (Noc a samota) s významovo vzájomne previazanými pomenovaniami prináša základnú charakteristiku situácie lyrického subjektu. Nočná situovanosť je síce príznačná iba pre časť básní, častejšie sú básne dňa, ale tie dni sú takmer napospol hmlisté a daždivé, sivé, teda akoby prestúpené nocou. Noc nie je iba časopriestorom, ale aj symbolom. K. samota nie je individualistická, ale solidaristická – lyrický subjekt sa v nej vyznáva z vín voči Bohu, ale aj voči trpiacim „uhneteným“. Samotu spôsobuje stroskotanie vzťahov s inými, najmä so ženskými partnerkami a odlúčenosť od domova. Frustrácia inými i samým sebou prechádza do pocitu straty životnej perspektívy. Druhá zbierka Verše (1912, č. 1958 v jednom vydaní spolu s predchádzajúcou) je vystupňovaním lyriky noci a samoty a prelomením ich kruhu. K. s veľkou intenzitou tematizuje rozpor medzi naliehavo pociťovanou potrebou viery ako existenciálnej istoty a jej nedostatkom (básne v próze Noc a Ja). Sledujeme tu zápas medzi skepsou a vedomím mravnej povinnosti voči človeku, ktorý sa premieta i v postulovaní nutnosti myslenia a poznania. Zdrojom premeny subjektu je najmä žena. Jej príchod a ľúbostné naplnenie má náboženskú auru.