Švantner, František (1912–1950) Művek   hu sk

Életrajz

ŠVANTNER, František, 29. 1. 1912 Bystrá – 13. 10. 1950 Praha, prozaik, najvýznamnejší predstaviteľ – naturizmu. Estetickou konštantou, ktorá mala zásadný vplyv na Š. ako umelca bola omamno-démonická krása prírody jeho rodiska a fantastických rozprávok, lit. fascinácia E. A. Poeom a F. M. Dostojevským, neskôr tiež francúzskymi regionalistami, severskými spisovateľmi, ktorí „objavujú dušu prírody, ktorú i ja badám v našich horách“ (Š. vlastný životopis), V. Hugom a H. Bergsonom. Š démonizmus je kódom vonkajšej brutálnej skutočnosti, preto uňho príbeh zvyčajne podáva jednoduchý človek cez prizmu strachu. Jeho rozprávač nie je vševedúci, ani explicitne filozofujúci – vedie provokatívny, až ohromujúci dialóg so šokovaným čitateľom. Napriek istým konexiám je Š. oproti Chrobákovi distingvovanejší, rafinovanejší, intelektuálnejší, oproti poeovskej poviedke zase prirodzenejší, kladie dôraz na prírodné prostredie, ktoré samo je zdrojom harmónie i hrôzy. Š. umelecký univerzalizmus, smerujúci k odhaľovamu nepoznaných hlbín v človeku vyvrcholil v magickej románovej novele Nevesta hôľ (1946). Je to kniha paradoxne písaná počas vojny ako fascinácia životom v jeho neobsiahnuteěľnosti. Š. neoromantické inklinácie tu dosahujú svoj vrchol v zložitej šifrácii textu. Príroda v texte nadobúda podobu cirkevnej hierarchie a funguje ako trestajúci činiteľ. Román Život bez konca mal byť pôvodne trilógiou, no zamýšľaná dramaticky poňatá verzia s tromi hlavnými mužskými hrdinami ustúpila monologickosti Života bez konca, sústredeného na životné osudy hlavnej postavy Paulínky. V románe sa potvrdzujú Š. naturistické východiská, no zároveň jeho dejové i filozofické vyústenie vedie k ich prekonaniu: ľudský život sám osebe, vo svojej prírodno-biologickej podobe ešte nie je hodnotou, ňou sa stáva až vďaka etickému rozmeru.