The page of Kadlečík, Ivan, Slovak Reception
 |
Reception
Charakteristika tvorbyIvan Kadlečík vstúpil do slovenskej literatúry ako kritik a redaktor literárnych časopisov Krok a Matičné čítanie. Mimoliterárne okolnosti však zapríčinili, že hneď jeho prvá kniha kritík Z rečí v nížinách, v ktorej sa prezentoval predovšetkým ako literárno-kritická osobnosť, bola pred tlačou zakázaná a prvýkrát bola oficiálne publikovaná až o 12 rokov neskôr. Normalizačná moc sa po okupácii Československa v 1968 pokúsila Kadlečíka vytlačiť na okraj kultúry a spoločnosti a spolu s ďalšími, komunistickému režimu nepohodlnými autormi, úplne ho publikačne umlčať a marginalizovať. Na tento vonkajší tlak reagoval Kadlečík vo svojej tvorbe hlbším zakoreňovaním sa v dejinách, v generáciách svojich predkov, v prírode a kultúre; odpútal sa od kritickej reflexie, z ohniska jeho záujmu sa vytratilo literárne dielo a nahradil ho jeho vlastný osud. Motív autentickosti a autobiografickosti sa u Kadlečíka stáva jedným z najdôležitejších momentov tvorivého procesu. Autobiografickosť u Kadlečíka znamená, že "aj tvoriť sa dá len autobiograficky; hodnotu má len to, čo je garantované autorovým životom, jeho osudom, jeho postojmi, ku ktorým sa prebojoval a ktoré pretrpel. Teda, Kadlečík nechápe tvorbu ako pekné rozprávanie, ale ako bytostný prejav, do ktorého sa musí človek vložiť celý" (V. Petrík). V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch sa jeho žánrové rozpätie rozrastá o fejtóny a besednice, ktoré sa v tom období "pestovali" najmä v českej disidentskej obci a publikovali sa v samizdatoch. Kadlečík bol pravidelným prispievateľom a autorom. V ďalší literárny žáner, ktorý rozvíjal – v epištolárnu literatúru – sa pretavila vzájomná dlhoročná korešpondencia medzi proskribovanými autormi – tak vznikla kniha Poco Rubato, ktorá je zbierkou korešpondencie medzi I. Kadlečíkom a českým disidentským spisovateľom L. Vaculíkom. Sedemdesiate roky predstavovali celkový Kadlečíkov obrat smerom k intímnejším žánrom (autobiografické žánre, epištolárna literatúra, esej). Prvou Kadlečíkovou prácou, ktorá reprezentuje tento Kadlečíkov žánrový posun, je kniha Rapsódie a miniatúry, ktorej charakteristickou črtou je motív autobiografickosti. Štruktúru jeho literárneho priestoru tvoria motívy viery a protestantizmu, domova, blízkeho vzťahu k prírode a k všetkému živému a neživému. Príroda je mu "životným kolobehom, spriaznenosť všetkého živého, pocitom totožnosti" (V. Petrík). Osobitným motívom v Kadlečíkovej tvorbe je však motív hudby, v ktorom sú obsiahnuté aj predošlé motívy (viera, príroda). Hudbe venoval aj osobitnú kapitolu v knihe Vlani ako dnes, kde sa hudba stáva súčasťou autorovho panteistického chápania prírodných procesov. Kadlečíkovo hľadanie a upnutosť na tradíciu a národné korene potvrdzuje kniha literárnych portrétov významných osobností slovenských dejín Tváre a oslovenia. Premostenie medzi obdobím normalizácie a deväťdesiatymi rokmi predstavuje dielo Epištoly, do ktorého je predovšetkým zaradená korešpondencia zo začiatku 90. rokov a denníkové záznamy so starším vročením. V Epištolách ako aj vo Vlastnom hororskope sa otvorene vyjadruje i k aktuálnej politickej situácii. Kadlečík aj v najnovšej tvorbe zostáva verný svojim tradičným témam a motívom, ktoré rozvíja, variuje a parafrázuje, ako napríklad v knihách Lunenie, Hlavolamy a najmä v diele Vlani ako dnes. Tieto diela majú tiež podobnú kompozičnú štruktúru – kapitoly sú často členené na základe kalendárneho cyklu podľa počtu dní a mesiacov v roku. Zo žánrového hľadiska má v 90. rokoch v Kadlečíkovej tvorbe osobitné miesto prozaické dielo Taroky a básnická zbierka Srdce sa volá ň. Zatiaľ posledným autorovým dielom je bibliofília Malé prelúdiá, ktorú autor vydal vlastným nákladom v počte dvadsať kusov "ako výraz vnútorne slobodnej hry na literatúru". (Norbert Gašaj)
O autorovi
"Ivan Kadlečík sa nikdy neznížil k tomu, aby sa vo svojich textoch otvorene kriticky "vyrovnával" s (komunistickým) režimom, ktorý mu tak dramaticky zmenil život a ktorý sa ho pokúšal navždy "vylúčiť" zo spoločnosti. Jeho nepoddajnosť a vzdor (možno aj pohŕdanie) vyústili do iných polôh. Predovšetkým zdôraznil vlastnú zakorenenosť v slovenskom živote, v slovenskej histórii, v slovenskej kultúre." (Vladimír Petrík)
"Medzi Kadlečíkom šesťdesiatych a Kadlečíkom deväťdesiatych rokov nie je hodnotová a ideová diskontinuita – autorovu tvorbu, naopak, charakterizuje vernosť téme a hodnotám: z tejto perspektívy môžeme Kadlečíkovu tvorbu vnímať ako určitý tvorivý oblúk, ktorý nejde ponad, ale prechádza naprieč sedemdesiatymi rokmi až do rokov deväťdesiatych." (Pavel Matejovič)
"(Kadlečíkovo) nemlčanie si hľadalo a našlo adekvátne formy: esejistickú, epištolárnu, fejtónovú, homiletickú, denníkovú, lyricko-prozaickú, slovom formy, nezväzované prísnymi žánrovými zákonmi. V nich sa uplatnil Kadlečík filozofujúci a introspektívny, ktorý berie svet so všetkým, čím na neho dolieha, ale zároveň sa od neho kriticky, často a vždy s nadhľadom oslobodzuje a dištancuje." (Jozef Bžoch)
Autor o sebe
"Považujem sa za ohnivko v reťazi generácií pocestných. Áno, pokladám sa za pútnika, ktorý sa cestou pozorne obzerá dozadu, vpred i po okolí ako moji predkovia zemani, učitelia a kňazi, čo nikdy dlho nesedeli na jednom teplom mieste. Svoj domov si nesiem v uzlíku (jazyka, pamäti), aby sme nepoblúdili pričasto."
"Cítim sa byť pravou rukou svojich predchodcov, nimi identifikujem svoju totožnosť a integritu, som vykonávateľom ich vôle a toho, čo nestihli, čo nevládali dokončiť; som vykonávateľom ich testamentu, zmluvy a táto otrocká poslušnosť mi – paradoxne – dáva slobodu uprostred márností lživých chvíľ."
"Dve skutočnosti zatienili môj život. Prvá je poznanie, že svet je nevysvetliteľne tajomný a plný utrpenia; druhá, že som sa narodil a celý život prežil v čase duchovného úpadku ľudstva. S oboma skutočnosťami som sa vyrovnával myslením, ktoré ma priviedlo k eticky kladnému vzťahu k svetu na základe úcty k životu."
Ocenenia
Cena Dominika Tatarku za knihu Hlavolamy (1995)
Cena ministra kultúry Slovenskej republiky za rok 2002
