The page of Laučík, Ivan, Slovak Reception
 |
Reception
Charakteristika tvorbyDo literárneho diania vstúpil ako príslušník básnickej skupiny Osamelí bežci zbierkou Pohyblivý v pohyblivom, ktorá je vyjadrením básnikovho znepokojenia nad stavom ľudskej civilizácie a hrozbou jej zániku. Podobne možno charakterizovať aj jeho druhú básnickú zbierku Sme príbuzní na začiatku, ktorá je na jednej strane obrazom chaosu súčasného sveta, no zároveň apelom na možnosti každého jednotlivca pri ochrane základných ľudských hodnôt. Po takmer dvadsaťročnej nútenej prestávke vydal básnickú zbierku Na prahu počuteľnosti. Zobrazil v nej rozporuplnosť prítomnosti, plnej konfliktov, ktoré vznikajú vlastníckym a koristníckym prístupom človeka k prírode a jej zákonitostiam. (Jozef Mihalkovič)
O autorovi
Laučíkov "osamelobežecký" princíp sa rozchádza s bežným chápaním básne. (...) U Laučíka jeden člen prirovnania je mimo básne – robí z nej otvorenú štruktúru. A zdá sa, že práve táto štrukturálna nespojitosť textu básne zapríčiňuje zdanlivú nekomunikatívnosť tejto poézie. Iba zdanlivú, milí konvencionalisti. Pretože báseň sa otvára nesformulovanej ľudskej senzibilite, v nej hľadá a provokuje ten chýbajúci člen. (…) Text týchto básní je vlastne akýmsi scenárom filmu realizujúcim sa vo vedomí človeka, schopného evokovať v sebe naznačenú citlivosť, až tu, v priestore sa uzavrie tvar a naplní sa akčnosť básne, ktorá dosahuje svoj cieľ – účinkovať v priestore činu. (Ivan Štrpka)
"Laučík azda najviac z Osamelých bežcov využíva entropiu ako konštitutívny prvok literárneho textu. Neurčitosť nemieni vo svojej poézii zmenšovať, zapĺňať zdanlivé nejasnosti, dorozpravávať obrazy. To necháva na čitateľa, nech si sám vytvorí priestor, v ktorom jednotlivé voľne visiace významy slov nadobúdajú súdržnosť. Seriálová forma chápaná ako spájanie prvkov, ktoré získavajú na význame vo vzájomnom kontexte a opakovaním, sa však u Laučíka naozaj pohybuje na extrémnej hranici únosnosti. Komunikácia s textom je náročná a každé čítanie knihy nám predstavuje zbierku inak, vytvára pozmenenú štruktúru Laučíkovho – a čitateľovho – sveta. Azda je to borgesovská kniha z piesku, kde každé otvorenie vyvolá iné čítanie." (Martin Kasarda)
"Svetlo má u Laučíka svoj objem, hmotnosť, hĺbku i hrúbku, svoju fyzickosť. Nie je to impresionistické mihotanie, je to skôr ostrý lúč schopný rezať a vnikať. Preto všetky tie severy, marce, ostrosť, presnosť: nie aby bolo mrazivo, psia ľudská zima, ale aby bolo čisto, viditeľne, presne." (Daniel Hevier)
"Laučíkov prah básne sa začína kdesi tam, kde padá hranica prežívania a reflexie a nastupuje ich živé prelínanie, procesuálnosť, roztváranie sa "cítiaceho" vedomia a jeho vstupovanie do reality, do jej tvorivého preštruktúrovania v básni. Tam, kde je aktérom, kde nastupuje konkrétnosť lyrickej situácie a jej výsostne akčný pôdorys, autentické dianie a nelineárne myslenie. Priestor jeho básne je syntetizujúci, holistický. Jej čas je prítomnosť. Jej spôsob – byť prítomný, t. j. celkom živý. Každá jeho báseň je dynamicky utvárajúci sa a fungujúci významotvorný proces, smerujúci k novému celku – nie k súhrnu významov. (…) Laučík nevytvára metaforické rovnice, jeho laserovo prenikavá obraznosť slúži procesu poznávania, utvárajúcemu sa mysleniu. Výrečná je jeho koncentrovanosť výrazu, strohosť, postupy blízke juxtapozícii, dynamický sémantický strih, sugestívna vizualita, jemná irónia, sarkazmus. Zbytočných slov tu niet. (…) Laučíkova báseň je nasýteným poľom kooperujúcich významov, je sieťou, ktorá vytvára pulzujúci a ináč neuchopiteľný úlovok." (Ivan Štrpka)
"Laučíkov lyrický subjekt je výrazne poznačený pocitom ohrozenia, pričom ho prežíva ako permanentný stav. (…) Človek v Laučíkovom autorskom chápaní je krehký zraniteľný tvor, ohrozovaný predovšetkým vlastnou deštrukčnou činnosťou, ktorá akoby bola jeho osudovým prekliatím, z ktorého niet vyslobodenia. Táto situácia je absurdná, je bizarná vo svojej podstate, preto sú do značnej miery bizarné aj básnikov jazyk, štýl, obraznosť." (Igor Hochel)
