The page of Kolenič, Ivan, Slovak Reception
 |
Reception
[English] [Slovak]
Charakteristika tvorbyIvan Kolenič vstúpil do literatúry kontroverzne a rovnakým spôsobom v nej pôsobí dodnes. Jeho prvá zbierka Prinesené búrkou (1986) nielen oživila literárny život – tým, že vyvolala kritické diskusie, ale znamenala aj výrazný významový posun v mladej poézii polovice osemdesiatych rokov. Kolenič priniesol nové chápanie citlivosti, s dôrazom na spontánnosť, zmyslovosť, intimitu a telesnosť. Jeho zbierka vyjadrovala pocitový svet mladého človeka – bohéma, individualistu a outsidera, ktorý odmieta spoločenské konvencie a všeobecne platné hodnotové kritériá. Pre jeho život sú dôležité láska, sloboda, užívanie si radostí a pôžitkov, hudba (dominuje inšpirácia džezom a blues). Excentrizmus značne štylizovanej zbierky vyrastal z deformácií a zveličovania sveta predstáv, vízií, spomienok a snov. Okrem vlastnej imaginácie Kolenič využil aj literárnu inšpiráciu, napríklad, amerických beatnikov a surrealizmus. So spontánnosťou priamo súvisela aj improvizovanosť básní. Šokovať mala aj jazyková expresivita. Zbierka sa vnímala ako generačná výpoveď a spolu s debutom Jozefa Urbana Malý zúrivý Robinson (1985) signalizovala nástup novej autorskej generácie. Za jej ženský náprotivok – v zmysle básnického vyjadrovania novej citlivosti – sa označuje prvotina Tatiany Lehenovej Pre vybranú spoločnosť (1989). V polohe rebelanta a búrliváka, ktorý chce v prvom rade šokovať a provokovať, sa Kolenič prezentoval aj v nasledujúcej zbierke Rock and roll (1990). Búrenie sa proti normalite v nej nadobudlo priam agresívnu podobu a prejavilo sa v širokom tematizovaní prekračovania zákazov a porušovania pravidiel. Lyrický výraz, ovplyvnený rockovou hudbou, bol značne brutalizovaný. Keďže aj v ďalšej Koleničovej tvorbe prevažovalo nenormálne a úchylné (vyprázdnený sex, alkohol, násilie), typickými kritickými charakteristikami sa stali pojmy ako póza, manierizmus, ornament. V deväťdesiatych rokoch sa Koleničove literárne aktivity spájajú s literárnou skupinou tzv. barbarskej generácie (Ján Litvák, Andrijan Turan, Kamil Zbruž). V Koleničovej poetike dochádza k príklonu k dekadencii ako k umeniu epochy fin de siècle. Ide o rozvíjanie dekadentne štylizovaných "úpadkových" nálad a depresií, predvádzanie telesnosti a erotizmu, ale aj o hľadanie ideálu čistej lásky. Hoci je znovu prítomné porušovanie tabu a prekračovanie sociálnych noriem, dovtedy tradičné nahrádzanie normálneho a konvenčného výlučným a výstredným teraz ústi do opisovania večných hodnôt (láska, mier, vykúpenie). Erotika je chápaná ako dotyk s posvätnom. Aj keď sú postavy Koleničových próz na pohľad zvrhlé a zhýralé, vo svojej podstate sú melodramatické. Za ich vonkajšou obscénnosťou a skazenosťou sa má skrývať vnútorná čistota a nevinnosť. Ani ironicko-sarkastický odstup však nemohol potlačiť istú kŕčovitosť základnej schémy. Kolenič sa dostáva do sfér obhrublého sentimentalizmu a svojrázne prevráteného svätuškárstva a didaktizmu, čo jednu skupinu kritikov vedie k presvedčeniu o stagnačnom charaktere jeho najnovšej tvorby, druhú zas utvrdzuje v presvedčení o jeho výlučnej senzibilite a originálnej schopnosti "cez zvratky intimity poukázať aj na zvrátenosť doby". (Dana Kršáková)
O autorovi
"Zdrojom jeho básnenia je očarenie niečím vzdialeným, čo nie je celkom zrozumiteľné, čo nemôžeme vnímať v jasných podrobnostiach, čo môžeme pochopiť skôr odhadom, skôr nazretím do seba, ako do veci samej. (...) Jeho naturel vystihujú tie miesta, kde máme do činenia s bohatou imaginatívnosťou vyslovenou s veľkou, až poverčivou pozornosťou k jazyku, s dôverou v skrytú vznešenosť vysloveného, s kultúrou, ktorá sa získava čítaním prekliatych básnikov." (Valér Mikula)
"Exhibícia. Písanie ako terapia, písanie ako exhibícia. Koleničovo písanie je exhibíciou písania, ktoré je navyše «podkuté» afekťáckymi «urbanizmami»." (Peter Macsovszky )
