This website is using cookies

We use cookies to ensure that we give you the best experience on our website. If you continue without changing your settings, we'll assume that you are happy to receive all cookies on this website. 

The page of Hviezdoslav, Pavol Országh, Slovak biography

Image of Hviezdoslav, Pavol Országh
Hviezdoslav, Pavol Országh
 

Biography


HVIEZDOSLAV, vl. m. Pavol Országh, 2. 2. 1849 Vyšný Kubín – 8. 11. 1921 Dolný Kubín, básnik, dramatik, prekladateľ, jeden z hlavných formovateľov estetickej koncepcie svojej generácie. Študoval na gymnáziu v Miškolci (Maďarsko) a Kežmarku 1869–72 na právnickej akadémii v Prešove. V 70. rokoch sa viackrát pokúsil o uplatnenie prvkov epického videnia skutočnosti (Zmier, Jano Bodora, Ilona Žltovlas). Naplno ich rozvinul až v 80. rokoch v epose Hájnikova žena (1884–86). Vznik tohto diela sa viaže na dobovú situáciu hľadania sociálne záväzného kultúrnohistorického modelu, ktorý bol východiskom riešenia sporu dvoch sociálnych vrstiev – zemianstva a sedliactva (gazdovstva). Ako sociálne dvojdomý básnik, majúci životné a existenčné zväzky s meštiactvom i sedliactvom a s ich kultúrami, hľadal variant takého kultúrneho modelu, ktorý by vyhovoval obidvom spoločenským zložkám. Napokon ho našiel – ako o tom svedčí spomínaný epos – v spojení vývinovo progresívnejšieho sedliactva s „vysokou“ európskou kultúrnou tradíciou meštianstva. H. tvorby sa po uverejnení Hájnikovej ženy rozrástla o rozsiahle lyrické cykly, epickú, dramatickú a prekladateľskú tvorby. Na začiatku jeho druhého „lyrického“ obdobia stojí 21 „kozmických“ Sonetov (1866), ktoré v kontexte ostatnej básnikovej tvorby majú osobitné postavenie: vykazujú znaky tzv. epopejnej poézie, ktorú formovali takí autori ako Dante, V. Hugo, I. Madách, J. Neruda, J. Vrchlický a i. Cestu hľadania nového životného pocitu v prehlbujúcich sa rozporoch reálneho života dovŕšil v básňach Letorostov I (1885) a v ďalších lyrických cykloch: Letorosty II (1886–87), Letorosty III (1896), Žalmy a hymny (1896), Prechádzky jarom, Prechádzky letom (obe 1898), Stesky (1903–06), Dozvuky (1909–11). Súbežne s lyrickou tvorbou H. realizoval epickú koncepciu svojho diela, ktorú postavil na veľkých sujetoch a kratšej epike. Po prvej epickej syntéze lyricko-epického charakteru (Hájnikova žena), nasledoval rad menších epických sond (Bútora a Čútora, Na obnôcke, V žatvu, Poludienok, Večera, Prvý záprah a i.), ktoré vystriedala druhá epická syntéza (Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský, Dve návštevy) a druhá časť kratších epických diel rozličného charakteru: biblické básne (Ráchel, Kain, Vianoce, Sen Šalamúnov), balady (U kaplice, Anča, Ošetrovateľky), epické skladby s roľníckou tematikou (Oráč a kosec, Deľba dedičstva), s historickou tematikou (Rastislav Pribina, Ľútosť Svätoplukova) a s tematikou povestí a fantastiky (Janošíkova stupaj, Pomsta mŕtvych, Topeľci). Vo svojej baladickej tvorby sa H. radikálne odklonil od ustáleného baladického žánrového povedomia. Táto radikálnosť sa prejavila najmä v tom, že neinovoval domáci romantický baladický žáner, ale vytrovil celkom nový typ balady – sociálnej. H. zväčša písal písal príležitostnú poéziu. V sonetovom cykle Krvavé sonety (1914, knižne 1919) sa vyrovnával s faktom „božieho trestu“ za hriechy ľudstva.
Už jeho prvé dramatické práce (Vzhledanie, 1868; Pomsta, 1869; Otčim, 1871) svedčia o tom, že autor opúšťa tradíciu platnú v slov. dramatike a prikláňa sa k typu drámy ako vysokého básnicko-dramatického útvaru shakespearovského typu. Herodes a Herodias, päťdejstvová tragédia predstavuje uvedený typ drámy zobrazujúcej problémy i konflikty života a dejín na všeľudskej úrovni.
Anthology ::
Literature ::
Translation ::

minimap