Bunčák, Pavel (1915–2000) Művek   hu sk

Életrajz

BUNČAK Pavel * 4. 3. 1915 Skalica, Básnik, prekladateľ, literárny publicista, esejista. Predstaviteľ generácie – nadrealizmu, lyrik s výrazným sklonom k reflexívnosti. Po viacročnom časopiseckom publikovaní v debute Neusínaj, zažni slnko (1941) osvedčil zrelosť básnického rukopisu, vychádzajúceho z nadrealizmu, ktorý sa však nestal preňho jedinou a výlučnou tvorivou metódou. V tejto zbierke, ako i v nasledujúcich dvoch S tebou a sám (1946) a Zomierať zakázané (1948) sa ako silný motivický prvok prejavili aj udalosti 2. sv. vojny. Využíva podnety z tvorby francúzskeho básnika G. Apollinaira (B. viaceré svoje básne koncipoval ako pásma), reagoval i na tvorbu slov. a č. básnikov – I. Krasku, – L. Novomeského, Františka Halasa (1901–49). Úsilie o tvorivú syntézu je prítomné vo véršoch knihy Je to pravda, je to sen (1966). B. v nej potvrdzuje schopnosť formulovať plnohodnotnú umeleckú výpoveď bez akéhokoľvek obmedzovania. Ďalšia básnická knižka Hrdá samota (1971) vznikla počas B. pobytu vo Francúzsku. Vrátil sa v nej k viacerým tematickým okruhom zo svojich začiatkov (detstvo, krása, láska, pravda, sen), obohatiac ich o nový skúsenostný rozmer. Ďalší tematický okruh tvoria básne súvisiace s jeho francúzskym pobytom, možno ich považovať aj za výsledok reflexívnej konfrontácie s vysoko inšpirujúcim prostredím. Po tejto zbierke publikoval svoje juvenílie – verše z rokov 1935–38 pod názvom Útek a návrat (1973). V zbierkach Spáč s kvetinou (1978) a Klopanie na okná (1983) umocňuje v kratších či obsiahlejších reflexívnych básniach osobnostný a vedomostný horizont v pozoruhodne širokom rozpätí. Nateraz posledná zbierka Škola nostalgie (1987) obsahuje básne s dôverne známymi konštantami B. poézie v akoby novom nasvietení, hoci dominantným tónom je poznanie o nevyhnutnosti prirodzeného naplnenia ľudského života. B. preložil z francúzštiny básne T. Tzaru, P. Eluarda, G. Apollinaira, Ch. Baudelaira, prekladal i z poľštiny a ruštiny.