The page of Prokešová, Viera, Slovak Reception
 |
Reception
Charakteristika tvorbyHoci Viera Prokešová svoje básne časopisecky publikovala už od roku 1976, k prvej samostatnej básnickej zbierke "dozrela" až v roku 1984. Jej debut Cudzia staval na obyčajnosti a všednosti – každodennosť je dodnes pre Prokešovú zárukou stálosti a pocitu životnej istoty, v zhode s presvedčením, že všedné je to, "čo napokon po všetkom inom zostane". Lyrická evokácia pocitového sveta citlivej mladej ženy viedla vtedy ku vzniku poézie plnej nehy, citlivosti a pokoja. Určujúcou bola zosilnená vnímavosť lyrického subjektu k sebe a k okolitému svetu. Kniha oslovila úprimnosťou, z hľadiska formy zaujala úspornosť výrazu a civilný, k vecnosti smerujúci prejav. Už v nej sa objavili niektoré z motívov, ktoré sú vo všeobecnosti pre Prokešovú príznačné: atmosféra daždivých dní, vlastný svet ako svet bytového interiéru, priestorovo vymedzený sklom okna alebo záclonou, plynutie času, striedanie ročných období vo význame kulisy pre vlastné úvahy a zamyslenia. Básnická tvorba Viery Prokešovej sa vyznačuje tematickou sústredenosťou a výrazovou úspornosťou. Je to poézia, ktorá vyrastá z momentu, prchavosti chvíle, drobného detailu životnej reality. Základom je pocit, atmosféra, nálada, emocionálny stav, spomienka. Básne majú ráz impresívnych zamyslení nad láskou, partnerským vzťahom (v osobnom priestore ženy je muž vnímaný viac iba ako hosť a návštevník), nad vlastným životom. Už od prvotiny je v básňach čitateľný pocit istej nezaraditeľnosti, nepatričnosti, prípadne výlučnosti lyrického subjektu, ako ženy, ktorá sa nevie, resp. nechce stotožniť s vonkajšou necitlivosťou. Jej lyrický subjekt odhaľuje v básňach vlastnú senzitívnosť (výbušnosť, prudkosť, netrpezlivosť), nerobí to však exaltovane a prudko, ale pokojne a ticho: tlmenosť je základnou tóninou Prokešovej poézie. Rovnako charakteristickou je tendencia k zaokrúhlenosti, splývavosti, oblosti – je to poézia výrazného harmonizačného gesta. Do zachytávaného pocitového registra patria smútok, zmätok a pochybnosti, od druhej zbierky, v ktorej tematicky prevažuje vzťah ženy a muža, pribúdajú osamelosť a túžba po šťastí, ešte neskôr prázdnota. Napriek tomu Prokešovej poézia nevyznieva depresívne – dominantným je pozitívny a vyrovnaný vzťah k životu. Citová nežnosť sa zvyčajne konfrontuje s vonkajším nečasom (v zmysle daždivého, vlhkého počasia, častými motívmi sú dážď, sneh, voda), typická je melancholická nálada. V stopovo využívanom prírodno-psychickom paralelizme možno vidieť vplyvy symbolistickej poetiky. Možnú sentimentalitu, respektíve banalitu tradičnej témy Prokešová potláča jasným intelektuálnym nadhľadom. Už pri debute v roku 1984 bola poézia Viery Prokešovej označená spojením "výsostne ženská". Ženskosť sa odôvodňovala jemnosťou a krehkosťou básní, lipnutím na živote a detailoch. Takýto charakter má jej poézia dodnes. Bez výraznejšej zmeny poetiky, no s istým prehĺbením pohľadu, súvisiacim s pribúdajúcou životnou skúsenosťou, zostáva Viera Prokešová stále "uprene obrátená do seba". Jej kultivovaný básnický prejav ju zaraďuje k popredným súčasným slovenským poetkám. (Dana Kršáková)
O autorovi
Prokešovej lyrika neplynie z cukrovania sveta ani z cukrovania sa. Jej zdrojom je skôr istá nevšímavosť voči zádrapčivej moróznosti sveta, radostné prehliadanie zložitostí, pacifikujúca dôverčivosť, ktorá však nikdy neupadne do obťažujúcich dôverností. Vec nie je v tom, že by nám táto autorka chcela ukazovať svoju príjemnejšiu tvár – pretože to skutočne nerobí – ale v tom, že jej subjekt je natoľko v obrodzujúcom zmysle lyrický, že on sám svojím literárnym bytím nám odhaľuje príjemnejšiu tvár sveta. (Valér Mikula)
Viera Prokešová má dar akoby všetko zľahka odsunúť od seba, ale zároveň sa na to tým ostrejšie a jasnejšie pozrieť a bolesť zo spoznaného zobraziť sínusoidou už navonok prezentovaného artefaktu – básne. Sila zdanlivej krehkosti básní nie je v predstavovaní určitého príbehu citu (koľko ich je napísaných!), ale v jemnom vyvažovaní, komplementárnom doplňovaní, v ostrom (až geometrickom) videní čohosi takého zložitého, ako je osudový dlhotrvajúci vzťah. (Mila Haugová)
Viera Prokešová patrí k tým poetkám, ktoré sa v tvorbe usilujú ísť za hranice komunikovateľného, zachytiť veci v próze nereprodukovateľné. Pri takejto iracionálnej poézii sa čitateľ musí spoľahnúť viac na impresiu z čítaného ako na presnú interpretáciu významu. Ak Pavla Vilikovského pri písaní prózy zaujíma nie cit, ba ani pocit, iba nálada, básne V. Prokešovej akoby mali u čitateľa vyvolať niečo ešte jemnejšie, neurčitejšie, azda odtieň pocitu alebo nálady. (Adela Žilková)
Ocenenia
Cena Ivana Krasku (1984)
