The page of Mitana, Dušan, Slovak Reception
 |
Reception
Charakteristika tvorbyPoviedky, novely a romány popredného slovenského prozaika Dušana Mitanu charakterizuje kontrastné až absurdné spojenie všedného príbehu či zážitku s prvkami napätia, hyperboly, tajomstva a snov. Postavy jeho textov sa pohybujú medzi zjavným, racionálnym a tušeným, iracionálnym a transcendentálnym rozmerom ľudského bytia; ale i medzi tým, čo sa v konvenčnej spoločnosti charakterizuje ako "normálne" a "patologické". Mitana – so svojím záujmom o sujet s tajomstvom alebo kriminálnou zápletkou, o erotiku a o metafyzické a náboženské problémy bytia – bol preto z hľadiska komunistického "materialistického svetonázoru" a "vzornej" morálky určite autorom pre režim nepohodlným. Svoje poviedky začal uverejňovať v generačnom časopise Mladá tvorba. Na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov spolu s Dušanom Dušekom a inými predstavoval novú vlnu v slovenskej próze: "... keď začali vychádzať prvé preklady "južanov" – Borgés, Cortázar, Márquez ergo literatúra tzv. magického realizmu, hneď nám bolo jasné, kde je sever – písali ako my." (In: Peter Darovec, Vladimír Barborík: Mladá tvorba. Časopis po čase, 1996). Knižne debutoval zbierkou poviedok Psie dni (1970), v ktorej sa prostredníctvom tematicky rôznorodých príbehov zamýšľa nad zmyslom ľudskej existencie a jej absurdným rozmerom. Novela Patagónia (1972) je príbehom mladého človeka, ktorý sa búri proti zaužívaným spoločenským konvenciám a hľadá si vlastný životný priestor. Zdanlivá všednosť príbehov zo zbierky Nočné správy (1976) kontrastuje s ich tajomnou alebo iracionálnou pointou. V čitateľsky pútavom spoločensko-psychologickom románe Koniec hry (1984) Mitana na pozadí komorného príbehu o zločine a treste, vine a priznaní zasahuje individuálnu i spoločenskú morálku posledného desaťročia totalitného režimu. Príbeh úspešného režiséra, ktorý v afekte zabije svoju manželku, autor odvážne situuje do konkrétnych reálií a do zákulisia bratislavskej umeleckej society, ktorej nastavuje krivé zrkadlo. Poviedková zbierka Na prahu (1978) predstavuje charakteristický výber z viacerých knižne i časopisecky publikovaných próz. Literárny kritik Peter Zajac v súvislosti s ňou hovorí o dvoch druhoch mitanovských poviedok: 1. o "smrtiacich" poviedkach, v ktorých zlyháva racionálny, kauzálno-logický výklad javov alebo afektívno-citová integrita hrdinu a v ktorých dochádza k impulzívnemu až pudovému hodnoteniu situácií; 2. o "životodarných" poviedkach, v ktorých prevláda súlad medzi vnímajúcim rozumom a vnímaným afektom. Zbierka básní Krutohory (1991) a kniha esejí a poviedok Hľadanie strateného autora (1991) vychádzajú už v postkomunistickom období. Tá druhá je autorovou výpoveďou o jeho poetických východiskách a filozofickom chápaní sveta. Zbierka Slovenský poker (1993) ponúka všehochuť poviedok, ktoré zjednocuje typicky mitanovské racionálno-iracionálne vnímanie skutočnosti, okorenené kvázi-naivnou autenticitou, metafyzikou, paródiou na súčasné spoločenské pomery a erotikou. Najnovšími knihami sú autorský poviedkový výber Prievan (1996) a básnická zbierka Maranatha (1996), v ktorej nadväzuje na svojráznu konfrontáciu rôznych náboženských predstáv o svete, bytí, dobre a zle, živote a smrti, a rôznych od seba vzdialených kultúr, ktorá dominuje i v jeho posledných prozaických textoch. (Jana Fábryová)
O autorovi
"Zápas Mitanovho hrdinu sa rozbíja v nárazoch na neidentifikovateľnú realitu sveta do takej miery, že postava stráca istotu, či predstavy a fantázie nie sú skutočnejšie ako skutočnosť sama so všetkými jej vecami i hmotnými ľuďmi. Akoby sa postavy krok po kroku pohybovali od určitosti k neurčitosti, akoby brali na seba podoby, ktoré im vnúti jazyk rozprávania či písania a akoby začali skutočne existovať až vtedy, keď sa stali jazykom, obrazom, víziou interpretovateľnou na mnoho spôsobov. Preto nezriedka berú na seba symbolickú podobu iných literárnych hrdinov z iných diel. Preto sa skladajú z rozličných jazykových segmentov rozličného pôvodu, ale táto "dekompozícia" je súčasne jediným skladobným princípom, ktorý je schopný dať tvar neurčitosti. Za najpríznačnejšie v tejto interpretačnej línii sa dajú pokladať uvádzajúce citáty z H. E. Nosacka: "Umelec nemá žiadne ja" a "Oslovujem bytosť, ktorá, ako verím, tu raz bude". Umelec Mitana prostredníctvom svojich "zástupcov", postáv šalejúcich autenticitou, nastavuje hlavu i krk bezprízornej realite a preveruje ju ohňom, v ktorom sa stáva niečím, subjektom či objektom, ale v každom prípade substanciou, ktorá duchovným zápasom nadobudla nové rozmery nehodiace sa síce do starého sveta, ale pripravené poslúžiť svetu novému." (Alexander Halvoník, 2003)
"Medzi tie najlepšie knihy, ktoré som chcel napísať, patria aj knihy Dušana Mitanu." (Dušan Dušek)
"Neviem prečo, ale Dušan Mitana bol pre mňa vždy strašne serióznym (a vážnym – v dobrom!) autorom, nech by sa tváril ako najväčší srandista. Či sa už smeje sám sebe (parafrázujúc autora, je sám proti sebe, ale nie je osamelý bežec), svetu, alebo Čomusi?, Komusi?, Bohu?, Krišnovi?, Luciferovi?, Satanovi? a iným uctievaným božstvám (...), smeje sa predovšetkým čitateľovi (a s čitateľom), ktorý mu uveril, sadol nalep. (Kritici, nebzučte, chytajte sa!) Lebo čítať Mitanove prózy ako Písmo sväté – teda doslovne a do písmena, je nemožné, ba prísne zakázané!" (Marta Součková)
