Füst Milán: Ľúbil som svoju ženu (A feleségem története. I. in Slovak)
|
A feleségem története. I. (Hungarian)Hogy a feleségem megcsal, régen sejtettem. De hogy evvel… Hat láb és egy hüvelyk
magas ember vagyok s kétszáztíz font, tehát valóságos óriás, ahogy mondani szokták,
ha ráköpök erre, meghal.
|
Ľúbil som svoju ženu (Slovak)Dávno som tušil, že ma žena klame. Ale že s týmto... Som človek šesť stôp a
jeden palec vysoký, vážim dvestodesať funtov, teda ozajstný obor, ako sa vraví,
ak naňho pľuvnem, je po ňom.
Takto som spočiatku premýšľal o pánu Dedinovi. Ale ani by som nemal začínať týmto. No čo robiť, ešte aj dnes ma ide vychytiť, keď na neho pomyslím. Vlastne som zle spravil, že som sa oženil, to viem. Aj preto, lebo dovtedy som nemal veľa do činenia so ženami, nebol som temperamentný. Ak sa tak dívam na svoje mladé roky, v láske ma sotva postretlo viac významných príbehov ako tento: Mal som asi trinásť rokov, keď som postával v parku holandského mesta Sneek, v blízkosti Frieslandu, vtedy sme tam bývali. Akási vychovávateľka sedela v parku s malým dieťaťom a takto naňho kričala: – Veux-tu obéir, veux-tu obéir? Veľmi sa mi to páčilo. Aj toto mu povedala: Vite, vite dépêche-toi donc. Aj to sa mi veľmi páčilo. Možno som sa už vtedy rozhodol oženiť sa š Francúzkou. Skrátka, rád som počúval túto sladkú hudbu, a potom akoby z vnuknutia božieho pobral som sa na okraj parku, vytrhol som z notesa list a napísal som naň po holandsky (lebo písať po francúzsky som ešte nevedel, ani dobre hovoriť, práve že som len rozumel, čo sa vraví): Greppel, greppel – tie dve slová som napísal. Čo znamená, aby šla so mnou trochu do jarku. Nablízku totiž bol poriadny jarok, porastený trávou. A s týmto papierikom som prišiel k vychovávateľke, a tak ako v detstve, keď ma poslali do sklepa niečo kúpiť, krotko som stál pred ňou a nežne som na ňu pozeral. Papierik som držal pred ňou. Vychovávateľka si myslela, že som sa zbláznil. Porozumela slovu, ale nerozumela, o čo ide. Pravda, bol zo mňa poriadny chalan, mohli ma pokladať aj za osemnásťročného, ale mal som krátke nohavice a podkolienky, aj peknú námornícku blúzu, na ktorej mi matka ráno uviazala mašľu. Vtedy sa mi aj líca červenali - a pravda, aj uši, a poriadne dlhé, mal som biele zuby, smelé oči - bol som chlapec s vernými očami. A nebol som ani skazený, naozaj nie. Kde sa vo mne vzala odvaha čosi také napísať, ani dnes neviem. Vychovávateľka, prirodzene, tak na mňa vyvalila oči, že ma nimi temer zhltla. – Que c'est que tu veux? – spytuje sa ma. A ja som sa ešte ani vtedy nehanbil. Stál som tam prívetivo a potom som zutekal. A spravil som to aj na druhý aj na tretí deň. Vychovávateľka šla skoro puknúť od smiechu, keď ma zďaleka videla prichádzať s notesom. Až sa chytala za štíhly driek. A dieťa, čo s ňou bolo, smialo sa tiež. Ale ja som tam len stál s túžobnými očami, a nepopustil som. – Mon pauvre garçon, – bedákala nado mnou, ešte stále sa smejúc, no bola červená od vzrušenia. – Eh bien, tu ne sais pas ce qu'il te faut, – povedala ľútostivo. Zrejme to bola skúsená žena. – Úbohý chlapček, – opakovala, – všakže nevieš, čo ti je? – A tak sa mi zavŕtala do očí ako žeravé slnko a ešte ma aj štipla do tváre. Vtedy som zase odbehol. Ale napokon sa predsa len umúdrila. Prečo nie? povedala zrejme sama sebe. Z toho aspoň nemôžu vzniknúť klebety ani iná nepríjemnosť. Vymyslela teda toto: Nápad s priekopou sa páčil i jej. Lenže tam bol aj môstik, pod ním kríky a kadejaké porasty, a keď sa dozvedela, že stráž tade chodí iba dvakrát denne – včasráno o piatej a večer po siedmej – inak že je to miesto za veľkej horúčavy väčšinou ľudoprázdne, vybehla zavčas ráno ku mne v blízkosti mostu s akýmsi košíkom či kanvou na mlieko, ale taká rozcuchaná a ospanlivá, že som sa z nej skoro zbláznil. Lebo si len predstavte, bol som mladý chlapec, a z nej ešte sálalo teplo postele. Doma som čosi nacigánil, prečo tak zavčasu vstávam – matky som sa beztak stránil, nuž som sa po celý deň v páľave motal akoby v snách. A tak to šlo celé leto. Vtedy sa mi ženy zunovali. No práve o rok nato môj strýko, môj jediný milý a zvrhlý strýko, u ktorého som bol na návšteve, prichystal mi vysoký rebrík, aby som mohol preliezť zo svojej izby do susedného domu, o poschodie vyššie, kde sa každý večer kúpala nádherná žena. Aj vtedy bolo leto, a keďže bola veľká horúčava, nechávala okná otvorené. A jedného dňa, vznášajúc sa medzi nebom a zemou, vystúpil som k nej na obločnicu, a aby sa nezľakla, zašeptal som: – Je tu chlapec. Ani sa nezľakla, len veľmi zvážnela vo svojej kúpeľni. Veď ma z videnia aj poznala. Potom mi bez slova kývla a ja som zostúpil z obločnice a ona ma so zahmleným zrakom privinula k sebe.
|
||||||||||
