This website is using cookies

We use cookies to ensure that we give you the best experience on our website. If you continue without changing your settings, we'll assume that you are happy to receive all cookies on this website. 

Vilikovský, Pavel: Ich also im Körper, Körper in einer Geschichte... (Ja teda v tele, telo v príbehu... in German)

Portre of Vilikovský, Pavel

Ja teda v tele, telo v príbehu... (Slovak)

Zarazil ma pohľad na lásku ako na dar. V šesťdesiatom treťom raku.
Je to otázka krajiny, hoci neviem, prečo. Podobný účinok má aj populárna pesnička, šláger. Zahra
ť sólo na saxofóne znamená vzbudiť lásku. Lásku neosobnú, ktorá pojíma okolie. Nie od jedného k druhému, od jedné­ho ku všetkým. Ku všetkému.
Sú azda také lacné akardy... Aký som bol š
ťastný, teda plný lásky, na autobusovej za­stávke v Banskej Bystrici pri Krajskom ná­radnom výbore, v septembri akolo šiestej, keď už ani nebolo v tme poriadne vidieť pís­mená! Istý Žiga, Maďar, tam bol tiež, pojal som aj jeho. Pojal som ulicu, vedomie Bys­trice, vedomie cesty, kadiaľ ma povezie auto­bus, vedomie dievčat, najmä dvoch, ktoré možno práve bali, možno neboli v Bystrici: tak to bolo. Dnes je už to miesto pre mňa mŕtve. Zastávku zrušili. Pravdaže, nie preto.
Taký okamih je
ťažký; je prejavom zdra­via, že mu vieme adolať, že sa nedostaví. Pre­kročiť krajinu, jej význam, ako mláku; je nevdojaký. Labilnosť fantázie. Nízke mraky, neklamme sa, nie sú vrecom, ktoré nám osud naložil na plecia. Prečo by sme sa teda so vzdychom podujímali na nesenie? Nechať ležať; kto si zabudol, nech si zdvihne.
V šes
ťdesiatom treťom roku, keď som stál nahý pred sestričkou a lekárom, nazvali ma typus normosthenicus. Kdesi je to zapísané.
Tamojšia krajina, nahá a podstatná v de­cembri: výh
ľad z okna (vila Pavla) na rieku, koryto hmly, lacný rozhovor cestou na kúry, hlasný mráz; teplá čakáreň v kúpeli.
O ôsmej je už po kúrach. O pol deviatej. Deň s pootvoreným okom, biely a bez význa­mu. Pomaly kráčame; rozhovor črtá na bie­lom podklade čierne čiary.
Konečne otvoria prvú kaviareň. Sedí sa v Lipe alebo vo Victorii Regii; pivo, jedno, dve, tri, lenivá cigareta.
Taký to deň, akoby vyňatý pred zátvorku života, daravaný, premrhá sa lacno a bezsta­rosbne ako drobné na jarmoku. Ale hladina času stojí iba zdanlivo; kto ponorí ruku, cíti prúd.
Pred nieko
ľkými rokmi, nedávno ešte, po­ciťoval som v krátkych okamihoch samostatnosť duše. Najčastejšie sa mi to stávalo v ku­chyni pri kredenci, keď som utieral riad; niekedy aj v kúpeľni pri umývadle. Nedíval som sa vtedy do zrkadla, nebol to ten zvlášt­ny pocit cudzoty, aký cítievame niekedy zoči­-voči vlastnej tvári, keď sa nám nezdá pek­ná. Ináč, neopísateľne; azda takto: ja, duša povedzme, sa sústredilo do jedného bodu vo vnútri hlavy, kdesi medzi oči, rozostrelo po­hľad, ako keď sa človek chce pozrieť na kon­ček vlastného nosa, videl som si odrazu obe líca, videl som sa spredu, celkom prirodzene, ako ma vidia ostatní, a rovnako cudzo; vlast­ne, nevidel som sa, videl som tela; ja, slobod­né ja, bez lásky, stálo vonku a ticho vravelo, takmer akoby nadávalo: ty, ty, ty... te1o; teda v tebe, s tebou (akoby sa pýtalo, akoby dúfalo v nečakanú adpoveď); prečo takto, prečo tu, pad takýmto pomenovaním, v tej­to dočasnosti... nepamätám sa už. Neverím v boha, vlastne som o tom nikdy nerazmýš­ľal, ale asi nie, a ani tento pocit nebol ná­boženský; chcem povedať (hovorím teraz iba po pamäti, nepresne), že boh bol vedľajší, boh sa, keby aj bol, týkal tela. Hovorím nepresne. Chcem povedať, že som sa ta naučil; keď sa mi to niekoľko ráz stalo, vedel sam si to privadiť sám. Dnes už nie. Ale je to len otázka cviku. Prestal som a zabudol.
Nebol to š
ťastný pacit. Keby ja, duša po­vedzme, nebola na motúze ako šarkan; keby to trvalo dlhšie (nemal sam pocit času, ale iste to nepresiahlo pal minúty), keby si ju telo zavčasu nepritiahlo, keby sa ja odtrhlo, v tej slobode... myslím, že viem, čo je to byť šialený. To nie; ale viem, kadiaľ sa ta ide.
Nebol to š
ťastný pocit, ale silný; v silných pocitoch je akási jednota, plnosť, povedzme odovzdanie; napokon teda hádam predsa len šťastie. Ale príde ti smiešne jatriť si neustá­le ranu, keď vieš, že z nej potečie krv; krvá­cať tak odrazu z neporušeného miesta...
(Tak i hudba; prida
ť sa k nej so zatvore­nými očami, nahlas, falošne, a keď otvoríš oči, nevieš chvíľu, kde si... To sa dá. To možno. To ovládam. K tomu sa možno kedy­koľvek vrátiť.)
Chcem paveda
ť, čo je krásne: nájsť rozo­chvenie, hoci aj lásku, tam, kde si si ju ne­odložil. Je to krásne, ale ňič i toho pre teba ňevyplýva. To je dar. Za ten nenesieš zodpovednosť. Chcem povedať, že tým nemožno sýtiť ambície.
V šes
ťdesiatom treťom roku v Piešťanoch, voľný v priestore dňa, vo Victorii Regii, za oknom december pustený z reťaze, číhajú­ci... pohár piva, lačné prisatie k cigare­te... krásne pocity možno zbierať ako ka­mienky. Tým nechcem povedať, že pekné nie je pravdivé, alebo že v mrzkom je pravdy viac. Krásu i mrzkosť vnímame tým istým orgánam. Chcem povedať, že ho treba potlá­čať, treba sa oslabodiť.
Keď som štvrtého decembra stál v prijíma­cej kancelárii nahý pred lekárom a sestrič­kou, dal som ešte svojmu ja príležitosď: chod! Pozrel sam sa na konček nosa, zaškúlil sam, násilím som rozostrel pohľad: ak vládzeš, buď slobodné, samo, bezmäsé, bez príbyt­ku... Ale nič. Zostalo v tele, spolu s ním bolo pamenované, do listín zapísané: typus normosthenicus.
Možno poveda
ť, že je to náhada, len taký nápad, pomôcka v rozpakoch. Azda; viem však, že toto ja sa kedysi vedelo dištanco­vať. Keď mi v puberte začali rásť chlpy na nohách, ostro to odmietlo a odišlo sa túlať. Pravda, napokon prišlo samo, nemuseli ho priviesť násilím. Chcem povedať, že tamto ja, ktoré vystúpilo z tela a zastalo si samo osebe vo vzduchoprázdne, bolo azda nesmrteľné; neviem, hovorím iba na základe pocitu; toto ja, ktoré si našlo v tele teplé zákutie, zomrie spolu s ním.
Neviem by
ť dôsledný. I táto veta sa chce zapáčiť. Chce osloviť ja, skryté a nebadateľ­né, zaliečať sa mu. V Piešťanoch, na lôžku z blata, hľade1 som dohora na bielu povalu a privolával si chvíle lásky, tej darovanej, pravdaže. Zišlo mi na um popoludnie hore v Liptove, nad železničnou traťou, to isté obkročmo na oboch stranách kopca; dvaja starci v šiltovkách vyhadzovali seno na rebri­nák, podhodili koňom, pustili sa do rituálne­ho rozhovoru; vtedy som bol šťastný. Viem to určite. Pri plnom vedomí. Oprieť sa o ten­to okamih... Dobre. Nie som klavír, aby na mne hrala príroda.
Sestrička Dana sa prizerala, ke
ď sme s Er­nestom hrali ping-pong v rehabilitačnom pa­vilóne. Čo sa mi na nej páčilo? Tak znie úprimná otázka. Alebo: čo sa jej na mne pá­čilo? Bol som rád, keď si ma zavolala na cvičenie práve ona. Poviem: Bola vysoká, ten­konohá, krehké mäso sotva oboplo kosť. Aká­si voľnosť pohybu, akoby sa jej stehná pri chôdzi nikdy nestretli. Pravda, nahy vyše kolien sam jej vôbec nevidel. Viete už azda, čo chcem povedať: Škoda hovoriť o duši, ako­by v tele našla svoj výraz. A predsa. Keď som vošiel do sály a sadol si na cvičebný stôl, skrytý za závesom, vyzliekol som si sve­ter. Sestrička Dana sa ma spýtala: „Prečo ste si vyzliekli sveter?” Povedal som: „Vždy mi kázali.” To bola pravda. Pravda bola, že ona mi nekázala. Vyzliekol som si ho rád. Myslel som si azda, že široké plecia sú vý­razom širokoplecej duše? Neviem už, čo bolo prv: či si duša vynútila také mocné ramená, alebo ramená prinútili dušu, aby se im pri­spôsábila; isté je, duša sa pozrela da zrkad­la mocných pliec a s uspakojením zistila, že sa podobá. Kedysi nebola taká samoľúba.
Nechcem obviňova
ť iba seba. Mohol som odpovedať otázkou: Prečo sa pýtate? Ako vám také niečo zišlo na um? Azda ste si s obdivom pomysleli, najsamprv: Aké má široké plecia, a teraz sa usilujete získať odstup, prevahu, ukázať mi, že som sa pomýlil? Nepomýlil sam sa. Napokon, chcel som len o sebe pove­dať niečo pekné. (Je to dohoda: telo sa udr­žuje vo forme ako gymnastka, aby vedelo dušu hocikedy vyjadriť? Kompromis: toľko telo ponúklo duši za to, že sa mu podriadi. Hlúposť. Napokon slovo duša je tu namiesto nejakého iného. O tom som nechcel hovoriť. Celý život sa možmo zaoberať jednou vetou. To je azda najlepšia cesta. Presnosť, pochopenie. Prepáčte, že som odbočil.)
S touto Dankou (tak som jej vykal; tam sme sa až dostali) na hrádzi; december, ako sa vraví, tvrdý ako žula, bez oparu, ktorý by premenil hrbáčov hrb na pomyslenie o hrbe. Nič klammé, ani sneh; kráčali sme ved
ľa seba, nie, popri sebe (ani vystretou rukou by sam ju azda nedočiahol); mohol som si myslieť: ide, ale vzdialená, myslel sam si všák: vzdialená, ale ide. Začala sa kryšta­lizácia.
Pri takejto láske treba poveda
ť i toto (ba predovšetkým): šla pri mne gotická, v uzlíkovom sivom kabáte, čelo s čistou pleťou, úprimný rovný nos, ústa skryté za vyhrnu­tým golierom, slová starostlivo poviazané do batôžka pary. Viete už, ako to bolo. Za ňu môžem povedať: šiel pri nej prostovlasý (duša nezniesla rádionku, o šiltovke ani ne­hovoriac), holé ruky vo vreckách kabáta, vzdal sa teda gest, tvár pod náporom vetra stuhnutá do nehybnosti, bezúsmevná, slová trúsené rukou rozsiewača, ktorý neverí, že vzklíčia.
A čo prírada? Príroda tiež. Táto je prie­h
ľadná, kryštálová, v zákryte s časom: do­vidieť až do hrobu. Klam perspektívy: zdá sa, že dvaja ľudia, ktorí kráčajú popri sebe, sa niekde v budúcnosti spoja.
Nič konkrétne. Uvedomil som si, ako si dáva pozor, aby ju nevideli s pacientom v ka­viarni alebo krytej plavárni, kým v nahom decembri škrípajúcom zubami nebolo nič smilné; ale to sa netýkalo duše.
Nebola chví
ľa, že by som sa jej opýtal: „Tak čo? Vládne harmónia? Zmierilo sa tvo­je ja s tým, že bude každú sobotu cestovať do Bratislavy, a za akým príbehom?”
Nič konkrétne. Na druhej strane, nespýtal som sa ani: „Kde tam bývate, v tej Bratisla­ve? Chodievate tancova
ť? Ktorý film sa vám v poslednom čase páčil?” Azda krajina bola spoločným nešťastím, ktoré nás zblížilo. Bolo z čoho vyjsť. Ešte mi cestou povedala: „V lete tu bývajú pávy.”
Dobre. Čo som mal na to poveda
ť? „Milu­jem pávy?” Alebo naopak: „Som republikán, nie rojalista?” Zapáčila sa mi tá veta, ktorá sa netýkala nikoho z nás, iba pávov, nezištná, odnikiaľ nikam; azda len chcela vyplniť ti­cho, ale potešilo ma, že nie šikovnejším spô­sobom.
Ak som mlčal, nebolo to mlčanie na úpätí príbehu, kde necháváme hovori
ť ženu a my sa obmedzíme na komentáre, lebo komentá­tor, milí poslucháči, je vždy múdrejší ako rozprávač. (Možno mlčať tak dlho, kým žena, ktorá je citlivejšia voči spoločenským pra­vidlám; prehovorí: situácia z výťahu. O to tu nešlo.)
„V lete tu bývajú pávy.” Myslím, že som napdkan povedal: „Nebudete tu dlho.” A ke
ď sa mi prizrela, či som si azda otáznik neza­budol na tvári, ešte: „Nechcete.” Povedala: ,,Nie.”
Myslím, že sme stáli na brehu kanála a ja som hádzal do vody kamene. Nie do dia
ľky, do hĺbky. Ešte povedala: „Často chodievam domov stopom.” Bolo to v decembri, v čase rýchlych súmrakov, keď nie telo, iba duša vrhá tieň. Stála pri mne a dýchala si na prsty. Časkaro sme sa vrátili.
Prihodilo sa mi hocičo krásne: Inokedy... Bol to taký zlozvyk. Inokedy som zašiel na koniec mesta, k autoservisu; šiel som od Kra­jinského mosta stále rovno; stále sám, zahol na Bratislavskú cestu, potom popri dedin­sk
ých domoch so záhrádkami na priedomí. Tak som chcel byť s ňou, bezslovne ju po­chopiť; azda. V uchu kopyto vetra. Zatúžil som odísť ako zakaždým. Na ceste autá so zadýchanými oknami; ja si prisadlo, zaborilo sa do sedadla, šúchalo si skrehnuté ruky... Vracal som sa z kroka na krok. Túto cestu som mal s Dankou spoločnú.
Ernest, ktorý hral so mnou ping-pong v réhabilitačnom pavilóne (hral
ľavou rukou, bez námahy ma porazil), videl úsmev, jej i môj; povedal: „Nič ľahšie.” Povedal som mu, keď sme si obliekali kabáty: „Je to ako puberta; dúfam, cítim, že naposledy.”
Na zoznamovacom večierku v hoteli Slovan sme si prisadli k dvom dievčatám; azda to bolo naopak. Pamätám sá, že sme pili ma­linovku, na dne pohára bolo ovocie. Bola tam slivka a skrojok hrušky. Jedno z dievčat sa volalo Anča, bolo z Prešova. Povedal som Er­nestovi nahlas: „Vieš, že netancujem.”
Rád by som našiel presné slovo, osobné. Stretol som ju i s priate
ľkou na kúpalisku. Sedeli na najvyššej lavičke. Očami sme si uvedomili telá. Azda sam jej i povedal: „Anička.” Jej priateľku milovanie šteklilo. Ak to, pravda, bolo milovanie. Napokon, mám to z druhej ruky. Ale s Ernestom som šiel, bol som pri tom, keď si vyjednal izbu neďaleko nemocnice; bola ta izba s umývad­lom a manželskými pasteľami. Teda taká izba. Anča sa presvedčila, či sú dvere zamk­nuté, a vyzliekla sa. Naprv si dala dolu pan­čuchy, nie, najprv topánky, pančuchy, noha­vičky, pás; nohavičky si možno nechala, ne­viem. Ernest to vedel presne. Šaty až nako­niec. Slovom tak.


PublisherEskalácia citu, Tatran, Bratislava, 1989

Ich also im Körper, Körper in einer Geschichte... (German)

Ist Liebe wirklich eine Gabe, etwas, womit die Natur uns überhäuft, das Schicksal oder der liebe Gott? Aus heiterem Himmel begann ich daran zu zweifeln. Im Jahre dreiundsechzig.
Es ist eine Frage der Landschaft, obwohl ich nicht weiß, weshalb. Ähnliche Wirkung hat auch die Popmusik, ein Schlager. Ein Solo auf dem Saxophon spielen, heißt Liebe wachrufen. Eine unpersönliche Liebe, die die Umgebung gleich mit einbezieht. Nicht von dem einen zum andern, von einem zu allen. Zu allen.
Solche seichten Akkorde mag es wohl geben... Wie war ich glücklich, also voll Liebe, an der Bushaltestelle in Banská Bystrica vorm Bezirksnationalausschuss, im September so gegen sechs, als ich nicht mal mehr die Buchstaben in der Zeitung entziffern konnte! Ein gewisser Žiga, Ungar, war ebenfalls dort, auch den bezog ich mit ein. Ich bezog die Fahrbahn ein, meine Vorstellung von der Strasse, die mich der Bus entlangführen würde, die Vorstellung von Mädchen, besonders von zweien, die vielleicht gerade in Bystrica waren, vielleicht nicht; so war das.
So ein Augenblick ist schwer; es ist Zeichen von Gesundheit, dass wir ihm widerstehen können, dass er sich nicht einstellt. Über die Landschaft schreiten, ihre Bedeutung, wie über eine Pfütze: er kommt zufällig. Tiefhängende Wolken, täuschen wir uns nicht, sind kein Sack, den uns das Schicksal auf die Schultern bürdete. Warum sollten wir uns also mit einem Seufzer zum Tragen aufraffen?
Im Jahre dreiundsechzig, als ich nackt vor Schwester und Arzt stand, nannten sie mich typus normosthenicus. Irgendwo in den Papieren steht das geschrieben.
Die dortige Landschaft, nackt und triftig im Dezember: die Aussicht vom Fenster auf den Fluss, ein seichtes Gespräch auf dem Weg zur Kurbehandlung, lautstarker Frost; der warme Wartesaal im Bad. Um acht ist die Kurbehandlung schon vorbei. Halb neun. Ein Tag mit geöffnetem Fenster, weiß und ohne Bedeutung. Langsam schreiten wir; das Gespräch strichelt schwarze Linien auf weißen Grund.
Endlich macht das erste Café auf. Man sitzt in der ”Linde” oder im ”Viktoria Regia”; Bier, eines, zwei, drei, eine träge Zigarette.
So einen Tag, wie herausgelöst aus der Klammer des Lebens, geschenkt, vergeudet man seicht und sorglos wie Kleingeld auf dem Jahrmarkt.
Vor ein paar Jahren, unlängst noch, spürte ich in kurzen Augenblicken die Selbständigkeit der Seele. Am häufigsten passierte mir das in der Küche neben der Kredenz, wenn ich Geschirr abtrocknete; manchmal auch im Badezimmer am Waschbecken. Ich schaute damals nicht in den Spiegel, es war nicht jenes sonderbare Gefühl der Fremde, das wir manchmal vorm eigenen Gesicht empfinden, wenn es uns nicht schön erscheint. Das war anders, unbeschreiblich, etwa so: das Ich, die Seele meinethalben, konzentrierte sich in einem Punkt mitten im Kopf, irgendwo zwischen den Augen, es streute den Blick, als wollte man auf die eigene Nasenspitze schauen, plötzlich sah ich meine beiden Wangen, ich sah mich von vorn, ganz natürlich, wie mich die anderen sehn, und ebenso fremd; eigentlich sah ich nicht mich, ich sah den Körper; das Ich, das freie Ich, ohne Liebe, stand draußen und sprach leis, fast als schimpfte es: du, du, du... Körper; also in dir, mit dir (als fragte es, als hoffte es auf eine unerwartete Antwort); warum so, warum hier, unter dieser Bezeichnung, in dieser Vorläufigkeit... ich entsinne mich nicht mehr. An Gott glaube ich nicht, eigentlich hab ich nie darüber nachgedacht, aber wahrscheinlich nicht, und auch dieses Gefühl war nicht religiös; will sagen, Gott war nebensächlich, Gott, sollte es ihn denn geben, ging den Körper nichts an. Schließlich hatte ich es gelernt; nachdem es mir einige Male widerfahren war, konnte ich es selbst herbeiführen. Heute nicht mehr. Aber das ist nur eine Frage der übung. Aufgehört und vergessen.
Es war kein glückliches Gefühl. Wenn das Ich, sagen wir die Seele, nicht am Bindfaden hinge wie ein Drachen, wenn es länger vorhielte (ich hatte kein Zeitgefühl, aber gewiss überstieg es keine halbe Minute), wenn der Körper sie sich nicht rechtzeitig wieder heranzöge, wenn das Ich sich losreißen würde, in dieser Freiheit... ich glaube, ich weiß, was das ist, wahnsinnig zu sein. Das nicht; aber ich weiß, wo es langgeht bis dahin.
Es war kein glückliches Gefühl, aber ein starkes; in starken Gefühlen steckt eine gewisse Einheit, Fülle, sagen wir Hingabe; letztendlich also vielleicht doch noch Glück. Aber es kommt dir komisch vor, die Wunde immer wieder aufzureißen, wenn du weißt, dass Blut aus ihr fließ; plötzlich so losbluten an unversehrter Stelle...
Ich will sagen, dass ich weiß, was schön ist: eine Gemütsregung finden, oder gar Liebe, dort, wo du sie nicht abgelegt hast. Das ist schön, doch es ergibt sich daraus nichts für dich. Es ist ein Geschenk. Dafür trägst du keine Verantwortung. Will sagen, dass man damit keine Ambitionen hätscheln kann.
Im Jahre dreiundsechzig in Piešťany, frei im Raum des Tages, im
Viktoria Regia”, vorm Fenster ein von der Kette gelassener Dezember, lauernd... ein Glas Bier, gieriges sich Festsaugen an der Zigarette... schöne Gefühle kann man sammeln wie Kieselsteine. Damit will ich nicht sagen, dass das Schöne nicht wahr wäre, oder dass im Hässlichen mehr Wahrheit sein würde. Das Schöne und das Hässliche registrieren wir mit demselben Organ. Will sagen, dass man es unterdrücken muss, sich befreien.
Als ich am vierten Dezember nackt in der Aufnahme vor Arzt und Schwester stand, gab ich meinem Ich noch eine Gelegenheit: Geh! Ich blickte auf meine Nasenspitze, schielte, streute gewaltsam den Blick: wenn du es fertig bringst, sei frei, allein, fleischlos, unbehaust... Aber nichts. Es blieb im Körper, gemeinsam mit ihm wurde es benannt, in die Listen eingetragen: typus normosthenicus.
Eigenartig, ich weiß doch, dass dieses Ich sich früher zu distanzieren verstand. Als mir in der Pubertät die Grannen auf den Beinen sprossen, wies es das scharf zurück und trieb sich herum. Gewiss, am Ende kam es von allein, man musste es nicht mit Gewalt herbeiholen. Ich will sagen, dass dieses Ich dort, das aus dem Körper herausgetreten war und für sich selbst eintrat im luftleeren Raum, unsterblich gewesen sein mochte; jenes ich, das im Körper an einem warmen Plätzchen unterschlüpfte, stirbt gemeinsam mit ihm.
Schwester Dana schaute zu, als ich mit Ernest im Rehabilitationspavillon Tischtennis spielte. Was gefiel mir an ihr? So lautet die ehrliche Frage. Oder: Was gefiel ihr an mir? Ich war froh, dass gerade sie mich zum Turnen rief. Ich sage es: Groß war sie, schlankbeinig, kaum dass das zarte Fleisch den Knochen umspannte. Eine Art Bewegungsfreiheit, als begegneten sich ihre Schenkel nie beim Laufen. Freilich, oberhalb der Knie bekam ich ihre Beine überhaupt nicht zu Gesicht. Sie wissen bestimmt schon, was ich sagen will: Schade um jedes Wort über die Seele, als ob die im Körper ihren Ausdruck Gefunden hätte. Und doch. Als ich den Saal betrat und auf dem übungstisch Platz nahm, hinterm Vorhang verborgen, zog ich mir den Pullover aus. Schwester Dana fragte mich: ”Warum haben sie den Pullover ausgezogen?” Ich entgegnete: ”Man hat es immer von mir verlangt.” Das war die Wahrheit. Die Wahrheit war, dass sie nichts verlangt hatte. Ich hatte ihn gern ausgezogen. Glaubte ich etwa, breite Schultern wären Ausdruck einer breitschultrigen Seele? Übrigens, ich will nicht nur mich selbst bezichtigen. Ich hätte mit der Frage antworten können: Weshalb fragen Sie? Wie kommt Ihnen so was in den Sinn? Sie haben wohl erst mal mit Bewunderung gedacht: Was er für breite Schultern hat, und jetzt versuchen Sie Abstand zu gewinnen, die Oberhand, um mir zu zeigen, dass ich mich geirrt habe? Ich hab mich nicht geirrt. Ich wollte nur was Schönes sagen über mich.
Mit dieser Danka auf der Landstraße; ein Dezember, wie man sagt, hart wie Granit, ohne die Diesigkeit, die den Buckel eines Buckeligen zur Idee von einem Buckel verwandelt hätte. Nichts Irreführendes, nicht einmal Schnee; wir schritten miteinander, nein, nebeneinander (ich hätte sie wohl nicht einmal mit der ausgestreckten Hand erreicht); ich hätte mir denken können: sie geht, aber weit weg, ich dachte jedoch: weit weg, aber sie geht. Die Kristallisierung setzte ein.
Bei einer solchen Liebe muss auch dies gesagt werden: sie lief gotisch neben mir her, im grauen Noppenmantel, Stirn mit reiner Haut, aufrichtige, gerade Nase, geschlossener Mund hinterm hochgeschlagenen Kragen, Worte sorgfältig zusammengeschnürt in ein Bündel von Dunst. Sie wissen schon, wie das war. Nichts Konkretes. Mir wurde bewusst, wie sie achtgab, dass man sie nicht mit einem Patienten im Café oder in der Schwimmhalle sah, aber das betraf nicht die Seele. Den Moment gab es nicht, dass ich sie gefragt hätte: ”Also wie? Herrscht Harmonie? Hat  sich dein Ich damit abgefunden, dass es jeden Samstag nach Bratislava fahren wird, und hinter welcher Geschichte her?”
Nichts Konkretes. Andererseits, ich fragte auch nicht: ”Wo wohnen Sie denn dort, in Bratislava? Gehen Sie tanzen? Welcher Film hat Ihnen in der letzten Zeit gefallen?” Die Landschaft mochte das gemeinsame Unglück sein, das uns einander näherbrachte. Unterwegs sagte sie mir noch: ”Im Sommer gibt es hier Pfauen.”
Gut. Was sollte ich darauf entgegen? ”Ich liebe Pfauen?” oder umgedreht: ”Ich bin Republikaner, und kein Royalist? ” Ich fand Gefallen an diesem Satz, der keinen von uns betraf, bloß die Pfauen, uneigennützig, nirgendwoher nirgendwohin; er hat wohl bloß die Stille ausfüllen wollen, doch zu meinem Trost nicht auf geschicktere Art.
”Im Sommer gibt es hier Pfauen.” Ich glaube, dass ich schließlich sagte: ”Sie werden nicht lange hierbleiben.” Und als sie mich musterte, ob ich das Fragezeichnen nicht etwa im Gesicht vergessen hätte, noch: ”Sie wollen nicht.” Sie sagte: ”Nein.”
Ich glaube, wir standen am Kanalufer und ich warf Steine ins Wasser. Nicht in die Weite, in die Tiefe. Sie sagte noch: ”Oft trampe ich nach Haus.” Das war im Dezember, in der Zeit der hastigen Dämmerungen, da nicht der Körper, sondern bloß die Seele Schatten wirft. Sie stand bei mir und hauchte sich die Finger an. Ja, es ist mir allerlei Schönes widerfahren. Das war bei mir so eine Unsitte. Bald kehrten wir zurück.
Ernest, der mit mir im Rehabilitationspavillon Tischtennis spielte (er spielte linkshändig, mühelos besiegte er mich), sah das Lächeln, ihres und meines; und sagte: ”Nichts leichter.” Ich sagte zu ihm, als wir die Mäntel überzogen: ”Es steckt keine Geschichte dahinter, bloß so eine Art verspätete Pubertät.”
Auf dem Begrüßungsabend im Hotel Slovan setzen wir uns zu zwei Mädchen; oder vielleicht war es umgedreht. Ich entsinne mich, dass wir Brause tranken, auf dem Boden des Glases lag Obst. Eines der Mädchen hieß Anča, es war aus Prešov. Sicherheitshalber sagte ich laut zu Ernest: ”Du weißt, dass ich nicht tanze.”
Später traf ich sie und ihre Freundin im Schwimmbad. Sie saßen auf der obersten Bank. Mit den Augen machten wir uns die Körper bewusst. Ich sprach sie wohl auch an: ”Anička”. Ihre Freundin war kitzlig bei der Liebe. Falls man so was überhaupt als Liebe bezeichnen kann. Immerhin hab ich es aus zweiter Hand. Aber mit Ernest war ich mitgegangen, ich war dabei, als er das Zimmer in der Nähe des Krankenhauses aushandelte; es war ein Zimmer mit Waschbecken und Ehebetten. So ein Zimmer eben. Ernest sagte mir, dass sich Anča vergewisserte, ob die Tür abgeschlossen war, und die Hüllen fallenließ. Zuerst zog sie die Strümpfe aus, nein, zuerst die Schuhe, Strümpfe, Höschen, Gürtel; das Höschen hat sie vielleicht anbehalten, weiß nicht. Ernest wusste es genau. Das Kleid zuletzt. Mit einem Wort – so.


Source of the quotationWie Laub von einem Baum, Gollenstein Verlag

minimap