Vášová, Alta: Searching for the light (O hľadaní svetla in English)
|
O hľadaní svetla (Slovak)Kľukaté biele chodby, oblé mäkké izby, ako náručie: náručie si ešte pamätá, veď náručím sa to začalo - posledné a tiché objatie, veď čo aj mal povedať? mama, ľúbim ťa, mama, nechcem, mama, nenechaj ma tu - posledné objatie bolo tiché a potom už iba: biele chodby, ktoré ho v mäkkých vlnách posúvajú z miestnosti do miestnosti - mnoho miestností a málo putujúcich, vždy sa až zľakol, keď sa v niektorej izbe neocitol sám. Bol plachý, čím hrdší, tým plachejší, hrdý bol na vedomosti: potácal sa v labyrinte ríše rozumu, tak sa volala jedna z prvých kníh, ku ktorým sa dostal, a poctivo ju prežul riadok po riadku ako správny novic. Hoci bola ešte priblízko náručiu, objatiu na rozlúčku. Ale veď už v tom objatí bola prítomná zmienka o rozume, prednesená jemným rozcitliveným hlasom, no cítil z neho pýchu: pýchu na neho, na syna. Aká som len hrdá, Andy... dokázal si to! To sa len málokomu podarí... a teba sem prijali... aký si mi len múdry... Nesmieš ma sklamať, Andy môj. Tie slová iste veľa neznamenali, veď na ne ani neodpovedal, mlčal zaťato a urazene - lenže prečo si ich potom zapamätal, načo si zapamätal aj náručie, keď ho potom nahradili oblé chodby a izby... Veď o svojej múdrosti sa potom presvedčil rukolapnejšie, hoci aj bez objatia: vtedy o nej vskutku nič nevedel, hádam len to, že má chuť a schopnosť dozvedať sa, premýšľať, pamätať si a kombinovať. Možno slasť? Lenže aj v izbách, do ktorých ho chodby mäkko posúvali a odovzdávali, čakala slasť: slasť prenikania do zákutí vedy, do zákutí rozmanitých jazykov, no aj do najsúkromnejších zákutí, do seba. Pritom ho ešte len očakávala slasť najvyššia - tušil, že dozrieva pre deň odchodu. Týmto očakávaním sa zaoberal čoraz častejšie, vyhľadával pramene, záznamy, vysedával nad nimi, mäkký a mliečny, na nerozoznanie od priestoru, ktorý ho tvaroval: natoľko zrástol s riedko obývanými svetlými chodbami a miestnosťami, že si ho už nevšimli ani kolegovia, ktorých, zaujatý úpornou prácou, predsa len stretol. Možno je ich tu viac rovnakých, možno poniektorí sa úplne zneviditeľnili. Nevšímaví a nepostrehnuteľní... Možno aj to je cesta, nenabažiť sa predsália a nedobýjať sa do sály života - veď o dni odchodu sa písalo ako o počiatku premeny, raz opisovali akýsi strašidelný zámok, stojaci v lunaparku, prebehneš ním, ohromí ťa, prekvapí primitívnymi skúškami, a ty sa čo najskôr vymaníš: neprestanú ťa však už prenasledovať tváre, podobné zvieracím tlamám, nezbavíš sa vône striekajúcej krvi, nezaženieš spomienku na necudnosti, nezabudneš na výkriky, trýzeň, hlasný smiech, pochabosť. Postretáš ľudí v radosti, vo vášni i v hrôze, uvidíš ľudí zúbožených, odvrhnutých, aj zúfalo zakliesnených do seba... Inokedy popisovali prírodu: animálnu, všetko obklopujúcu a zahŕňajúcu, predierajúcu sa medzi dlaždicami, pučiacu vždy znova, disponujúcu drobnučkými nôžkami, ktoré ju bleskovo ukryjú do štrbín, schopnú uživiť sa hocičím, živými telami i ľudským odpadom, cementom i jedmi, skalami aj rosou, aj svetlom, čírym svetlom... prírodu, disponujúcu krídelkami, ostrými sosákmi, takmer neviditeľnými klieštikmi, ktoré odštikávajú zo živého mäsa... Inde pripodobňovali odchod k tunelu, na konci ktorého čaká svetlo, v ktorom prebehneš všetkým, čo si sa dosiaľ dozvedel, čím viac vieš, tým viac pochopíš, tým viac si užiješ - tvoje vedomosti budú akoby personifikované, potupené a doložené všednodennosťou - nik však nezamlčal, že čas svetla, do ktorého každý z pisateľov napokon dospel, bol vlastne ríšou spomienok. A že so živočíšnosťou, ktorá ho na prechodný čas opantala, sa na vlastný údiv stotožnil. Hľadal ďalej, bádal v prameňoch, zaujímali ho už len miestnosti, v ktorých boli uložené materiály o tejto jedinej otázke, pohrdol dutinami kremenných žíl, aktívnymi zónami, aspektmi symetrie a spismi o všeličom inom, čo sa ešte včera chystal zvládnuť. No hoci nadobro opustil svoj doterajší pracovný plán, nenašiel ani zmienku o tom, čo ho najviac lákalo: dobre vedel, že sa vo svojom súkromnom strašidelnom zámku, ktorý ho očakáva, že sa vo svojom tuneli, vo svojom pekle znova stretne s objatím. Nadlho ho pomýlili a zaviedli diela, v ktorých sa spomínal podobný tunel, ten sa však spájal s akýmsi prevtelením a s fyzickým zánikom. Aj tam vraj čaká svetlo. Svetlo, osvetlenie, osvietenie, oslepenie... viac sa o tom nedozvedel. Nikde nič o svetle, nič bližšie, slepí hádam nemôžu vypovedať, pre prudkú žiaru nevidia. O to plachejšie sa blížil k východu. Čo najdlhšie s odchodom otáľal - napokon však pevne zavrel oči a vykročil. To, čo ho obklopilo vonku, nemohol ani s najväčšou fantáziou prirovnať k tomu, čo načítal. Krútňava pachov a zápachov, vír nešetrných dotykov, preľudnenie, predsa však závan domáckosti. Utiahol sa k múru a obozretne pootvoril oči. Stál pri drsnom betóne, okolo sa preháňali autá, všetky s vytýčeným cieľom, ľudia v nich vyzerali zakonzervovaní. Svoje miesto vyhľadal pomocou mapy. Povzbudila ho prehľadnosť krivolakých a nezmyselných faktov, len čo sa v podobe bodov a čiar ocitli na papieri. Spravil si rozvrh a čoskoro zvládol všetko nevyhnutné. Nazbierané vedomosti odovzdával v zredukovanom a ľahko pochopiteľnom tvare ďalej, staral sa o svoje bývanie, o jedlo a ošatenie, naučil sa jazdiť vo vlastnom vozidle a zvládol aj zdvorilé úsmevy a reči. Nikde ani stopy po krvi, po živočíšnosti, po čomsi, na čo sa nezabúda. Videlo sa mu, že ho oklamali - lenže svedectvá klamať nemohli: aj keď narazil len na mam umenia, niekde musel byť ukrytý aj jeho základ. Narazil len na pustú rutinu a privykal si na ňu, na zodraté podošvy, vychodené skratky, vyjazdené cesty, cestičky a vyšúchané stoličky - zakotvil, čoby nie: stalo sa mu čo ostatným, stretla ho túžba, manželstvo aj deti. Žil v dome, zistil, kde je jeho skriňa, posteď, knižnica aj stôl, vedel, kedy sa podáva jedlo, ktorý syn ho porazí v šachu a ktorý na to ešte nedorástol, vedel aj, kedy treba pokosiť trávnik. Medzi odstrihnutými steblami zazrel niekedy burinu, natoľko múdru, že neprerástla výšku určenú kosačkou, našiel tam aj maličké kvietky, podobné žltým, červeným a belasým bodkám. Zredukovaná príroda ho nijako nerušila, vedel aj o neviditeľných mikrotvoroch, žijúcich v kadejakej spraši, vo vlhkej škvrne, alebo aj v ňom, v jeho vlastnom tele: bola to príroda, takpovediac zalezená v kryte, ktorá je navyše potrebnou: zbaviť sa jej nemôžeš, ak sa zároveň nezbavíš aj seba. Vďaka neviditeľnosti natoľ neupomínala na to, že vyhrá ten, kto ostane posledný - a odrazu to ním zalomcovalo. Vytratil sa zo svojho denného rozvrhu, ani nevedel ako. Ihneď sa však dozvedel prečo. Ocitol sa v ponižujúcom postavení, doslova pod školskou lavicou, nechal sa trápiť, a ona mu unikala, vyplašená a rozosmiata - nasledoval ju, aj prenasledoval, hoci nepatričný medzi divou mládežou: každé jeho slovo znelo ako z iného sveta, každé upozornilo na jeho výlučnosť, až napokon prestal so slovami a začal s alkoholom. Dočkal sa objatia, prepadol sa doň a dočkal sa aj odbivu. Stal sa prvým z bláznov, bláznom s rolničkami, ktoré prehlušovali jeho odlišnosť. Nestrihaná brada a vlasy, večný úsmev, iba ruky si nezabúdal ošetriť, nemohol dopustiť, aby stratili cit, chcel nimi pohládzať: dodávali mu správy o nej, o jej koži, o plôškach a oblinkách a vysielali správy o chvení v ňom. Stal sa človekom bez reality, opäť sa potácal v nekonečnej krajine objavov, manželstvo bolo zabudnuté, no v povolaní exceloval. V dlhých nociach udivoval nenásytnou nespútanosťou najprv v krčmách a potom u nej, na zemi, na stole, v posteli: prebudila sa v ňom predstavivosť, napájala sa skutočnosťou, najskutočnejšou skutočnosťou - vo chvíľach triezvosti neveril. Hľadel a neveril, s kým to kráča ruka v ruke, koho to objíma, či ozaj pridŕža to telo s malou hlavou a s jemnými chodidlami - dovolil, aby ho obliekala do nežehlených nohavíc a tričiek, rád bol jej nekaždodenným doplnkom, náramkom, kabelkou, čačkou - občas si spravili tichý deň, potrebovali sa spamätať. Navaril obed, uvarila kávu, umyl riad, poukladala taniere, vidličky aj nože, vyladil tichú hudbu, umyla rnu chrbát, vysušil jej vlasy, hľadeli si do očí, usrnievali sa do čerstvo umytých tvárí, skúmali, koho to ľúbia, chystali sa navzájom prekvapiť - zaviedol ju na miesto, ktoré mimovoľne zbadal a potom mu uveril: na zabudnuté miesto, kde všetko bzučalo, liezlo, hýbalo sa, otváralo a zatváralo kalichy kvetov, na miesto, kde nik nedovidel pre múry polozboreného domu, kde do kúpeľne, predizby a spálne prerastala tráva a mach, nikým nestrihaná, šteklivá tráva. Narýchlo jej ešte porozprával o objatí, o tom, ako nevedel zabudnúť na matku. Teraz vie, prečo: aj ona musela byť dychtivá, mladá a svieža, keď sa s ním kedysi lúčila - skúsili si to, pokúsili sa o objatie, ktoré by prehlušilo detskú spomienku... nikdy nepomyslel, že by mohla žiarliť, ona! a ešte k tomu na matku! o ktorej aj tak už nič nevedel, nenašiel si čas, aby sa ozval, vyzvedal, napísal - prisahal, láskal, zadúšal sa - potom nastalo to svetlo. Koniec. Keď sa prebral, bol sám. Prevaľoval sa v tichu. Odrazu chaos, lekári, sestričky, odrazu zápach, ozaj krv. Pripustil si, že ju už neuvidí. Návštevy, manželka, synovia. Zaiste ju už neuvidí. Rehabilitácia, prvé kroky, kontroly. Po nej ani pamiatky. Spomenul si na svetlo. Osvetlenie, osvietenie, oslepenie... dávny otáznik. Žiadalo sa mu spomínať - popamäti sa vrátil do domu, k skrini, ku knižnici, k deťom, poslepiačky našiel pracovňu - sadol si za stôl a zapálil stolnú lampu. Vzápätí pochopil. Už pred ním nezataja vonkoncom nič: za stolom stolička, okolo čistá štvorhranná izba, pred ním obdĺžniková stolová doska. Svetlo vydáva stolná lampa. To je všetko. Prosté a prirodzené. Vrchol.
|
Searching for the light (English)
Corridors white and winding, rooms soft and rounded, like arms in an embrace: he could still remember the embrace, after all it was an embrace that began it all – that last, silent hug, after all what could he have said? Mummy, I love you, Mummy, I don’t want to, Mummy, don’t leave me here – that last hug had been silent and then only the white corridors, which moved him along in soft waves from room to room – many rooms and few people moving through them, he always felt startled when he found himself in one of them alone. He was shy, the prouder, the shyer, he was proud of his knowledge: he staggered around in the labyrinth of the land of reason, that was the title of one of the first books he came across and he ruminated over line after line like a proper novice. Even though it was still very near to the embrace, the parting hug. Yet even in that hug there was a reference to reason, pronounced in a gentle, emotional voice, in which he could sense pride: pride in him, her son. How proud I am, Andy… you’ve made it! Very few people do… you’ve been given a place here… how clever you are… You mustn’t disappoint me, Andy, dear. |