This website is using cookies

We use cookies to ensure that we give you the best experience on our website. If you continue without changing your settings, we'll assume that you are happy to receive all cookies on this website. 

Tarageľ, Dušan : Mese a falánk Petríkről (Rozprávka o pažravom Petríkovi in Hungarian)

Portre of Tarageľ, Dušan

Rozprávka o pažravom Petríkovi (Slovak)


V jednej krajine žil chlapček, ktorý sa volal Petrík. Zo všetkého najradšej sedával v kuchyni s lyžicou v ruke a čakal, kedy mu naložia dajaké sýte jedlo. Jeho starostliví rodičia boli z toho celí nešťastní. Kedysi, keď bol Petrík ešte úplne malým chlapčekom, ukazovali ho susedom a známym a hovorili: Pozrite sa, aký valibuk je z nášho Petríka! Zje všetko, čo mu naložíme! Susedia sa usmievali, dávali Petríkovi cukríky a chválili ho: Takého siláka sme ešte nevideli!
Lenže ako Petrík dorastal, prestávalo mu stačiť, čo mal pred sebou na tanieri, a pýtal si stále viac a viac. Nezriedka sa stalo, že mamička ani nestihla dopiecť koláč a už ho Petrík zjedol. Potom ešte chcel mastný chlieb s cibuľou, kompót, párky a napokon si dal kusisko slaniny a oškvarky. Najhoršie to bolo v nedeľu: často sa stávalo, že mamička tri razy musela začať variť dobrú nedeľnú polievku, pretože Petrík ju stihol vychlípať z hrnca skôr, ako bola hotová. Rodičia si mysleli, že všetko sa zmení, keď Petrík začne chodiť do školy. Nazdávali sa, že vzdelanie a učivo z neho spravia rozumného človeka. Lenže stal sa opak: Petrík počas celého vyučovania nemyslel na nič iné, len ako sa dostať k jedlu. Kradol spolužiakom desiate alebo sa pod lavicou napchával a nedával pozor. Rodičia často pred Petríkom kľačali a so slzami v očiach ho prosili, aby sa nad sebou zamyslel a prestal byť pažravým. Petrík si ich vždy vypočul, pokýval hlavou, no pažravosť no neprešla.
Čo sa však jedného dňa nestalo: Petrík šiel zo školy a na ulici stretol bezmocnú vetchú starenku, ktorá niesla plnú nákupnú tašku. Petrík sa ponúkol, že jej s nákupom pomôže – z tašky trčal veľký rožok a on dúfal, že starenka mu ho za odmenu dá. Pomaličky kráčali k domčeku, kde starenka bývala, ona mu rozprávala o svojom ťažkom živote a Petrík sa neovládol a rožok zjedol. Pažravosť ho však neprešla a postupne zjedol všetko, čo v taške bolo. Pritom si ešte predstavoval, že starenka ho pozve k sebe domov a za odmenu ho ponúkne koláčom. Napokon zastali pri domčeku. Petrík podal starenke prázdnu tašku a spokojne čakal na pozvanie. Starenka od prekvapenia otvorila ústa, a keď pochopila, čo sa stalo, vyslovila kliatbu: Tvoja pažravosť bude potrestaná! Jedného dňa si príde po teba ÖZROTTÖ!
Petrík sa hrozne naľakal a s plačom utiekol. Keď prišiel domov, rodičom nič nepovedal, pažravo sa navečeral a zaliezol do postele, pretože pod poduškou mal ešte schovaný mastný chlieb.
Tak to šlo istý čas a Petrík na príhodu so starenkou zabudol. Len občas sa mu zazdalo, že vidí jej vetchú postavu, nechybne stojacu kdesi na druhej strane ulice. Raz, v nedeľu večer, práve keď sedel so svojimi rodičmi za stolom a pažravo večeral, ktosi zazvonil pri dverách. Mamička sa začudovala. Ktože to tak neskoro prichádza? – povedala a šla otvoriť. Chvíľu s niekým hovorila, a keď sa vrátila, otecko na ňu zvedavo pozrel. Kto je to? – spýtal sa. Nejaký pán ÖZROTTÖ, povedala mamička, prišiel vraj po nášho Petríka. Petríkovi od prekvapenia vypadla z ruky lyžica. Ale ja nikam nechcem ísť! – zvolal a snažil sa skryť pod stôl. Mamička s oteckom mu dohovárali: Keď pán ÖZROTTÖ povedal, že prišiel po teba, musíš s ním ísť. Ale ja nechcem! – kričal Petrík.
Lenže nič mu to nepomohlo. Mamička s oteckom ho spod stola vytiahli a odovzdali pánu ÖZROTTÖVI, ktorý trpezlivo čakal v chodbe. Odvtedy pažravého Petríka už nikto nevidel a ani o ňom nepočul. Takto teda dopadnú všetci pažravci, milé deti.


PublisherLCA
Source of the quotationDušan Tarageľ – Jozef „Danglár“ Gertli: Rozprávky o neposlušných deťoch a ich starostlivých rodičoch

Mese a falánk Petríkről (Hungarian)


Élt egy országban egy kisfiú, akit Petríknek neveztek. Ez a kisfiú mindennél jobban szeretett a konyhában üldögélni, és kanállal a kezében várta, hogy valami finom falat kerüljön a tányérjára. A szülei nagyon keseregtek emiatt, s napokon keresztül egyebet sem csináltak, csak sírtak. Valamikor régen, amikor Petrík még egészen kicsike fiúcska volt, büszkén mutogatták őt a szomszédoknak és az ismerősöknek, mondván:
– Nézzék csak, micsoda vasgyúró lett a mi kis Petríkünkből! Mindent megeszik, amit eléje rakunk!
A szomszédok kedvesen mosolyogtak rá, cukorkával kínálták, és így dicsérték őt:
– Sohasem láttunk még ilyen aranyos vasgyúrót!
Csakhogy Petríknek, ahogy nőtt, nődögélt, nem volt elég, amit a tányérjára raktak, egyre többet és többet kívánt. Nemegyszer még az is előfordult, hogy még meg sem sült a kalács, Petrík már meg is ette. Utána befalt egy kis zsíros kenyeret hagymával, majd kompótot, virslit, végül pedig egy jókora szalonnadarabot némi töpörtyűvel. A legrosszabb mégiscsak a vasárnap volt. Gyakran megesett ugyanis, hogy anyukának háromszor is neki kellett látnia a finom vasárnapi leveske főzéséhez, mert mielőtt elkészült volna, a kis Petrík mindig kiszürcsölte a fazékból. A szülők azzal hitegették magukat, hogy iskoláskorára biztosan megváltozik, hogy a műveltség és az ismeretek birtokában értelmes ember válik belőle. Csakhogy épp fordítva történt: Petrík a tanítás alatt másra sem tudott gondolni, csak arra, hogyan juthatna ennivalóhoz. Ellopkodta osztálytársai tízóraiját, vagy a pad alatt tömte a hasát, oda sem figyelve a tanításra. A szülők térden állva és könnyes szemmel könyörögtek Petríknek, kérve kérték, hogy gondolkodjon el magáról, ne legyen már ilyen falánk. Petrík meghallgatta őket, sűrűn bólogatott, de mégsem hagyott fel a zabálással.
Hanem egyszer mi történt, mi nem? Iskolából hazafelé egy vénséges vén anyókával találkozott az utcán, aki egy teli bevásárlótáskát cipelt. Petrík felajánlotta neki a segítségét – egy jókora kifli kandikált ki a táskából, és titkon azt remélte, hogy majd megjutalmazza vele. Lassacskán bandukoltak a nénike háza felé, aki útközben elbeszélte nehéz élete történetét, Petrík pedig nem tudván ellenállni a csábításnak, befalta a kiflit. Ezzel azonban nem verte el az éhségét, így fokozatosan megeszegette a táska teljes tartalmát. Mindeközben arról ábrándozott, hogy az anyóka majd biztosan behívja a házába, hogy megkínálja őt egy kis jóféle kaláccsal. Végül a vénség házához értek. Petrík átadta az üres szatyrot és elégedetten várta, hogy beljebb invitálják. Mikor az anyóka észrevette, mi is történt valójában, előbb a csodálkozástól tátva maradt a szája, majd jól elátkozta Paľkot.
– Falánkságod egyszer majd elnyeri méltó büntetését. Egy napon eljön érted a nagy MÓMÓ!
Petrík rettenetesen megijedt, és sírva futott egészen hazáig. Otthon azonban egy szóval sem említette, hogy mi történt, befalta a vacsoráját, és sietve ágyba bújt, mert egy szelet zsíros kenyér várta a párnája alatt.
Így ment ez még egy darabig, s az anyókáról már el is feledkezett. Egy vasárnap este azonban, amikor fuldokolva nyeldeste a vacsoráját, valaki csengetett. Anyuka ezen nagyon elcsodálkozott.
– Ki lehet ez ilyen késő este? – kérdezte és elindult ajtót nyitni. Egy ideig valakivel egyezkedett, majd mikor visszatért, apuka kíváncsian kérdezte:
– Ki az?
– Egy bizonyos MÓMÓ úr – mondta Anyuka. – Azt mondja, hogy a mi kis Petríkünkért jött.
Petríknek az ijedtségtől menten kiesett a kanál a kezéből.
– De én nem akarok sehová sem menni! – kiáltotta és megpróbált az asztal alá bújni.
Anyuka és Apuka pedig egyre csak győzködték őt: – Ha egyszer azt mondta, hogy érted jött, akkor vele is kell menned!
– De én nem akarok! – kiáltotta Petrík.
De mit sem használt a könyörgés. Anyuka és Apuka kihúzták őt az asztal alól és átadták MÓMÓ úrnak, aki türelmesen várakozott a folyosón. Azóta sem látta senki a falánk Petríket, de még csak nem is hallottak róla.


Source of the quotationRémmesék rendetlenke gyermekekről és ostoba szüleikről, Kalligram – folyóirat, 1995/4 évfolyam, 2 szám., p. 84–91.

minimap