Krasko, Ivan : Vesper dominicae
Vesper dominicae (Slovak)Tam niekde v diaľke v čierňavých horách dedinka biela túli sa k zemi pokojná, tichá. V nej starodávne vážneho vzhľadu domy si čušia. Z tých v jednom iste ustarostená matička moja samotná sedí pri starom stole. Kostnatou rukou podpiera čelo vráskami zryté – starostí tiene vždy sedia na ňom: tak som ho vídal od mala svojho – – Tranoscius má pootvorený – mosadzné sponky, hladené hmatom pradedov ešte, matno sa lisnú v prípozdnom svetle – – Posledný na list díva sa, díva, – tam naznačené je ťažkou rukou: „Pán Bůh požehnal nám syna, kterýž...“ – až dobré oči slzami skropia zažltlé listy... Však stará kniha, čo rozplakala, matičku moju utíši zase: už spieva mäkkým, tenuškým hlasom: „Den nedělní se skonává, chválmež...“ – – A súmrak padá vždy väčší, hustší v izbietku malú – – – A pokoj sadne pomaly, tíško na sivú hlavu matičky mojej – –
|
Vesper dominicae (Hungarian)Valahol messze kék hegyen is túl, fehér falucska, békés és csendes, bújik a tarlón. Hol tovatűnt kor házai állnak komolyan, némán. Egyikben éppen, gondterhelt arccal, Édesanyám ül az öreg székben egyedül, árván. Csontos kezében homloka nyugszik, rajta ezer ránc, – arcát a gondok árnya takarja: mindig így láttam gyerekkoromtól Tranosciust* tart szélesre tárva – öreg rézcsatost, szürke homályban már csak fél fényt ad, amit dédszülők keze simított – – Utolsó lapját nézi tűnődve – nehéz kezével ő maga írta: „Fiú gyermekkel áldott az Úr meg...” – és sárgult lapját jóságos szeme öntözi könnyel... De az öreg könyv Édesanyámnak borút feledni enyhülést is hoz: gyenge hangján már énekre vidámul: „Vasárnap múlik hívek dicsérjük...” – És mint sötétebb alkonyi köd gyűl a kis szobába – – Békesség szitál lassan és csendben fehér fejére Édesanyámnak – – * Tranoscius – az evangélikus szlovákok énekeskönyve. Juraj Tranovský, latinosan Tranoscius, (1591–1637) liptószentmiklósi pap és fordító után nevezik így.
|