This website is using cookies

We use cookies to ensure that we give you the best experience on our website. If you continue without changing your settings, we'll assume that you are happy to receive all cookies on this website. 

Kopcsay, Márius: Domov

Portre of Kopcsay, Márius

Domov (Slovak)

Zazvonil zvonec. Muchovi sa zazdalo, že sa začala vojna. Ale boli to len sťahováci. Manželka už bola hore, prepletala sa pomedzi škatule s pobalenými knihami, šatami, dokumentmi, kozmetikou a pohármi. Sťahováci sa na to všetko nedôverčivo dívali.
„Toto všetko máme sťahovať?“ hovorili si. Tak ako každý deň, i dnes sa cítili zaskočení svojou prácou.
„Dnes nejdete do práce?“ pýtal sa Muchu do telefónu jeho nadriadený Gulášik. „Všetci vás tu čakajú.“
„Ja sa dnes predsa sťahujem,“ habkal Mucha ospalo.
„Hej?“ povedal na to Gulášik. „Tak potom zajtra. Zajtra už budete presťahovaný? Zajtra už prídete?“
Mucha si varil kávu, ale uvedomil si, že kuchynský stôl nie je pripravený na sťahovanie, lebo je zaprataný haraburdím. Poodkladal teda rýchlo haraburdie a šetrne robotníkom oznámil, že v kuchyni je ešte nejaký nábytok, ktorý by bolo treba odviezť. Vyšiel na balkón, bolo veľmi príjemne, zapálil si cigaretku a díval sa na lesy, ktoré sa už kde-tu začínali zelenať. Priviazal na balkóne psa, aby sa sťahovákom nemotal pod ťažkými nohami.
„Keď sa sťahovala Gizela,“ povedala pred pár dňami svokra, „veľmi zle sa pobalila. Veľmi zle, aj tí sťahováci sa sťažovali, že mala samé malé taštičky a škatuľky.“
Bolo vidieť, že svokra je na sťahovanie svojej dcéry, zaťa a vnuka zvedavá, rada by tiež vedela, do akých škatuliek a taštičiek si vopchali svoj byt, ale nepozvali ju, a tak sa to nikdy nedozvie. O chvíľu bol byt prázdny, odhalili sa pestré farby tapiet, ktoré si sem Muchovci dali iba štvrť roka pred sťahovaním povylepovať. Bol teplý slnečný jarný deň, nik netušil, že posledný - ďalej už bude iba vietor a dážď. V prázdnom byte ostali dôležité veci (pár kníh, doklady a starý počítač, dvaosemšestka so štvormegovým harddiskom, vo vnútri ktorého spočívali Muchove články od decembra 1996), takisto i kuchynský riad a jedlo, ktoré sa nestihlo pobaliť. To všetko sa odvezie poobede, alebo zajtra, alebo cez víkend osobným autom.
Sťahováci už zasa zvonili, všetko je naložené, môže sa ísť. Do sťahovacieho autobusu nastúpili Mucha, jeho žena a dieťa. Autobus sa pohol.
„Prečo ideme tak pomaly?“ pýtal sa syn.
„Aby sme niečo nestratili alebo nerozbili,“ odvetil mu otecko.
Prišli do mesta na Binderovu ulicu, kde mali bývať. Binderovej ulice sa boja všetci sťahováci, pretože je úzka.
„Ako tam len vojdeme?“ hovorili si medzi sebou. „Zbúrame dačo?“
Napokon stačilo zvalcovať iba jeden zlatý dážď a obrovský červeno-žltý sťahovák zacúval do brány Binderovej 1.
„Treba to vyniesť hore?“ spýtal sa jeden sťahovák azda v nádeji, že sa dočká zápornej odpovede (kdeže, my už si tie skrine povynášame sami). Ale mal smolu, ako vždy. Zasa len treba nosiť. Celý život iba nosiť. Muchova manželka išla do obchodu kúpiť pivo, aby sa sťahovákom lepšie pracovalo, Mucha odviezol dieťa k babke, aby dospelým neprekážalo. (Neviezol ho, pravdaže, Mucha osobne, pretože nemali auto, odviezol ich kamarát Jaro, ktorý niesol do Petržalky akési pneumatiky, po ktoré museli ísť ešte predtým do Prievozu, do garáže, od ktorej mal kľúče svokor v Lamači.) Potom išiel Mucha do starého prázdneho bytu pobaliť všetko ostatné. Tzv. dôležité veci (počítač, pár kníh, doklady) už boli prichystané na holom linoleu, zato však v kuchyni bola situácia katastrofálna - v špajzi sa váľali kečupy, na zemi boli porozhadzované igelitové tašky, symbolizujúce stovky nákupov a tisícky vyhodených korún. Mucha triedil horčice, korenia, načaté i nenačaté sáčky s cukrom a múkou. Potraviny, ktoré ešte stáli zato, si nachystal do nového bytu - napr. kávu alebo zemiakové cesto v prášku s trvanlivosťou až do augusta 1998. Igelitové tašky sa množili, ešteže to svokra nevidí. Pripadal si horší ako Gizela. Prišla za ním manželka, ktorá dosiaľ dozerala na vykladanie v novom byte. Dvom im išlo všetko od ruky - povyhadzovali zbytočné rárohy, postŕhali záclony, odmontovali lustre a vešiaky. Ich kroky na linoleu vo vyprázdnenom byte sa rozliehali ako v kostole.
„Dobrý deň, tak ako?“ ozvala sa do telefónu Škvarková z realitky. „Už ste sa odsťahovali? Sľúbili ste mi, že zavoláte.“
„Práve dnes sme uvoľnili byt,“ povedal s hrdosťou Mucha.
„Takže o päť minút môžeme prísť a odovzdáte byt novým majiteľom?“ švitorila Škvarková.
„Nuž, ale veď, máme tu ešte nejaké veci. Ale môžeme ich dať v kuchyni do kúta, aby nezavadzali, keď si tu budú chcieť vymaľovať.“
„Prosím vás, oni si chcú skutočne prevziať byt a ihneď vymeniť zámku. Ten byt musí byť prázdny ešte dnes,“ povedala dôrazne Škvarková.
„Ale, teda...“ hovoril Mucha.
„Takže kedy? O tretej? O štvrtej? O piatej? O šiestej? O siedmej? O ôsmej?“ nástojila Škvarková.
„O šiestej,“ vzdychol si zaskočený Mucha a vrátil sa ku kečupom a lekvárom - teraz kritériá triedenia zjednodušil a viac-menej všetko hádzal do koša, dokonca i sáčkové polievky a knedle v prášku.
„Dnes nič nenapíšete?“ volali Muchovi z prvých novín (odborno-politických).
„Už sú hotové litografie?“ volali z druhých (odborno-inžinierskych).
„Už je zajtra? Ešte je dnes? Ešte sa sťahujete?“ ozval sa opäť Gulášik z odborno-budovateľského magazínu.
Zástupcovia všetkých periodík sa postupne zmierili so skutočnosťou, že práve dnes sa Mucha sťahuje. Zavolali ešte zopárkrát, a potom dali pokoj. Zavolala aj svokra, že dieťa jej plače, zavýja a nevie, čo s ním má robiť. Našťastie sa práve kamarát Jaro vracal z Petržalky s novými pneumatikami a tak Muchovi pomohol naložiť a odviezť dôležité veci (počítač, pár kníh, doklady), a potom spolu mohli zájsť aj do Petržalky po uplakané dieťa.
„Neviem, čo mu je,“ lamentovala svokra. „Asi je chorý, má tenké pančuchy a ťahalo mu na nohy, aj na uši, lebo má nejaké tenké uši, aj srdce mu tak čudne skáče a chytá sa za cikulíka, aj hlavu nakláňa nabok. To ani nie je on.“
Syn v aute zaspal, Mucha ho vyniesol do prázdneho bytu. Položil na zaprášené linoleum v prázdnej obývačke svoju koženú bundu a na ňu uložil dieťatko. Spalo ako anjelik, zatiaľ čo okolo neho vrcholila deštrukcia. Priestor, v ktorom doteraz synček vyrastal, sa menil na nepoznanie. Ozval sa zvonček, Mucha sa chcel ešte vysrať, ale nestihol. Zvonček zúrivo zvonil, prišli noví majitelia so Škvarkovou z realitnej kancelárie, Muchovi sa všetko krútilo v bruchu, zvonček stále zvonil, hoci návšteva, vlastne noví majitelia, už boli vnútri.
„To sem já, no to sem já,“ hovoril dakto do domového telefónu, a ten dakto bol malý dodatočný sťahovák s malou dodávkou a malou tupou tvárou, ktorého si narýchlo objednali, aby previezol zvyšné veci.
„Prepáčte, ale chvíľku to musíte nosiť sám,“ hovoril mu Mucha. „Prišli noví nájomníci, musíme im odovzdať byt...“
Mucha si chcel naposledy zapáliť a vypiť kávu na svojej lodžii s výhľadom na okolité kopce.
„Ježiš, vy ste tu nechali zavareninové poháre,“ zmarila jeho úmysel Škvarková. „No, im asi nanič nebudú, rýchlo ich vyhoďme!“
Škvarková hádzala poháre do igelitových tašiek, potom ešte rukami poutierala špinu okolo smetného koša a rýchlo zhltla útržok starých novín, aby nešpatili dojem z bytu. Noví majitelia, hoci si už byt predtým poobzerali, prehliadali si ho i dnes mlčanlivými skúmavými pohľadmi. Občas sa na seba veľavravne pozreli, alebo i potichu prehovorili.
„To je tapeta, táto tapeta?“ pýtal sa nový majiteľ, a keď chcel Mucha odpovedať, nový majiteľ si zamrmlal: „No čo už, dáko to dáme dolu. A to je stena, táto stena? Takto ste to tu mali? Aha. A ten smetný kôš? To tu akože nechávate? Ale veď sa nám zíde. Nemusíte ho vynášať, my si ho už vynesieme, no čo už. A tie poháre? Tie predsa nepotrebujeme. Aha, tie si beriete. A tú dlážku, to ste si dali naschvál takto? Veď to sa dá vytrhať. A ten výhľad z okna? Nebáli ste sa, keď ste sa vyklonili? To sa dá zastrieť. Ale tie žalúzie... To ste si vy vyberali? Aha. A toto nie je tapeta? Táto žltá, to ste si dali vymaľovať? Naschvál? No chvalabohu, to pôjde ľahko dolu.“
Mucha chcel vyniesť smetný kôš, aby unikol neprehľadnej situácii. Zájde ku kontajnerom, rozbehne sa do blízkeho lesa a pobeží až na Kamzík a odtiaľ do Karpát, nikdy sa nevráti.
„Netreba ho vyniesť, pán Mucha, počujete ma?“ napomenula ho Škvarková. „Pán Mucha, počujete, tie poháre si zoberte a cestou ich vyhoďte. Pán Mucha, ten podpis, ten podpis, ešte ste sa nepodpísali.“
Celí popletení sa poberali na odchod, nový nájomník si už vyťahoval skrutkovač, išiel meniť zámku. Škvarková sa ponáhľala, o siedmej odovzdáva ďalší byt, Muchova žena plakala. Malý sťahovák pred domom zúrivo vytruboval, tašky už mal nanosené na korbe, len cestujúci chýbali.



minimap