This website is using cookies

We use cookies to ensure that we give you the best experience on our website. If you continue without changing your settings, we'll assume that you are happy to receive all cookies on this website. 

The page of Balla, Vladimír, Slovak Reception

Image of Balla, Vladimír
Balla, Vladimír
(1967–)

Reception

O autorovi
"Ide o ponory do sveta najhbšej existenciálnej intimity, sveta úzkosti, osamelosti, strachu z bytia v priestore plnom absurdity a vonkajšieho nepriateľstva. Hoci názov Leptokaria implikuje štítivosť a hnus kožnej choroby, meno ostrova v Grécku – ako sa oznamuje v rovnomennej poviedke – možno vnímať aj ako istú priestorovú ohraničenosť vlastného neurotického bytia, prenesene možno aj v strednej Európe, kdesi pri brehoch Ipľa. Balla sa prejavuje ako rozprávač so zmyslom pre príbeh, jeho veta je plná dynamizmu a napätia. Charakteristickou črtou pre túto knihu je intertextualita, náhle zmeny rozprávačskej optiky, presuny medzi tzv. literárnym a mimoliterárnym, spájanie a prelínanie sa hodnotovo i štylisticky rozdielnych výpovedí. Napriek neustálym strihom, prechodom medzi vážnosťou, absurdnosťou – niekedy až v podobe nezmyselnej komickosti – filozofujúcim hĺbaním a jemnou poetickosťou – v strede autorského záujmu stále ostáva vnútro človeka, zmietaného pochybnosťami a neistotou." (Eva Jenčíková)

"Chladne spustenou rukou odsunúť - steblo? dieťa? krajinu? – slovom, detail, a načisto rozptýlene a nedbalo a úzkostlivo presne zaznamenávať, čo sa s nimi deje, akí sú a ku komu. O odstupe od sveta, ktorý si tak starostlivo pestujeme, napokon, zdá sa, vieme len my; svet nás zachytáva ako vlak, priesvitným a slepým koncovým svetlom, navíjaným ako obväz. Ballove postavy stoja, idú, mlčia, ležia, nedotýkajú sa, nikdy sa neminú; v presných polohách si nachádzajú svoje súkromné miesta; ako jeho slová, ako živým kovom napnuté vety, ako jeho texty." (Viera Prokešová)

"Balla je hudobník. Akoby sme sluchom zachytávali lahodné tóny zladených slov, ktoré plynú v prirodzenom toku jazyka, prúdiaceho vedomia. Motívy sa vynárajú z tohto plynulého prúdu raz prevládajúce, inokedy vedľajšie, zápasia spolu, objavujú sa nečakane, keď ich čitateľ neočakáva, ale zapadajú do zreteľného vnútorného rytmu poviedky. Balla ozdobuje ticho, tára. A je ho radosť počúvať, lebo aj Kant už povedal, že sme to my sami, kto predpisuje svetu jeho formy." (Jela Krajčovičová)


Autor o sebe
Leptokaria je naďalej. Leptokaria naďalej nie je pre každého. Ani táto moja, ani tá v Grécku. Leptokariu som viackrát napísal, zakaždým ináč, a potom, keď bola po prvý raz vydaná, aj viackrát prečítal, zakaždým ináč. Dnes to už nechám všetko tak, ako bolo. Odstránilo sa iba zopár jazykových či gramatických chýb. Na to, aby som čosi zásadne zmenil, by bol potrebný odstup. Ale kdeže je tu odstup? Žijem tak, ako som žil, cítim tak, ako som cítil, cítim sa tak, ako som sa cítil, myslím tak, ako som myslel. Dalo sa to predpokladať. Čo sa dalo predpokladať, to sa aj stalo – nestalo sa nič. Ani so mnou, ani s Leptokariou. A predsa čosi by sa našlo: po celej knihe sú v texte poroztrusované rôzne narážky, týkajúce sa bolesti zubov či chorých ďasien, čeľustí a podobne – medzičasom sa začala komplikovaná liečba. Liečba psychiky sa nezačala, vraj ešte nie je akútne potrebná. Máš ho vidieť! Že nie je potrebná. Nuž ale píšem ďalej, dovolili mi. Tak vznikli aj dva nové textíky, Dvojice a Na posedení s pätnástkou. Sú v Leptokarii. Kto nevládze, nech nečíta. Kto vládze, nech si prečíta.
(Balla v doslove k druhému vydaniu knihy)

Ocenenia
Cena Ivana Krasku (1996)
Laureát súťaže Poviedka 97 (1997)
Literature ::
Translation ::

minimap