Zôkol-vôkol
číhajúcej smrti z okov
(jak myška v dieru zaplašená)
kým si žhavý,
k žene bežíš, nedočkavý
záštity rúk jej, kolien, lona.
Nielen tucha
lona luhá, nielen túha,
aj to ťa socia k nej, že musíš –
preto nadchne
všetko ťa, čo ženou páchne,
kým si len ústa nevysušíš.
Príkaz lásky
poklad je i balvan ťažký.
Kto miluje a pár svoj nemá,
stratený je,
bezmocný, jak bezradná je
potrebu odbavujúca si šelma.
Inej spásy
pre nás niet, bárs by si tasil
nôž proti matke, odvážlivo!
Však vec hrozná:
poznám ženu, čo to pozná
a preds’ ma odsotila divo.
Nenám ceny
tu, stred živých. V hlave vrie mi,
strasti moje sa zdajú skvelé,
v rukách decka
hrkačka tak hrká, plieska,
keď potriasa ňou, osamelé.
Čím to zmáhať,
udúšať i napomáhať?
Bez hanby poviem, čo sa zdá mi,
veď svet toho
aj tak vyobcuje, koho
sen ohromuje, slnce mámi.
Kultúra, tá
padá so mňa ako šata
s druhého v milovaní šťastnom -
no kde stojí
to, že hľadieť má, jak strojí
sa na mňa smrť a v bôli sám som?
Pacholiatko
trpí tiež s rodiacou matkou.
Bôľ tíši poníženosť sama.
Tu však des je:
mne môj bôľny spev groš nesie
a ku mne pristupuje hana.
Pomáhajte!
Chlapci malí, vy si dajte
oči vytiecť, kde ona horí!
Viny prostí,
pod čižmami ukrutnosti
kvíliac, vravte jej: Veľmi bolí.
Pod kolesá
vy, psi verní, vrhnite sa
a štekajte jej: Veľmi bolí.
Ženy, čo ste
samodruhé, nedonoste
plod a plačte jej: Veľmi bolí.
Ľudia zdraví,
padnite, dolámte sa vy
a šepnite k nej: Veľmi bolí.
Mužskí, samci,
kvôli ženskej kaličiaci
druh druha, kričte: Veľmi bolí.
Bujak, koník,
ručte, keď vás – v jarmo skloniť –
vyrezávajú: Veľmi bolí.
Ryby, iďte
pod ľadom na hák a hýbte
nemými ústy: Veľmi bolí.
Kto len žije
a každý, kto zmučený je –
vôkol jej lôžka, ktoré horí,
všetci staňte
a keď stlieva, drkotajte
zubami so mnou: Veľmi bolí.
Nech to čuje.
Zaprela, čo hodno ju je.
Z pasie len urvala iste
žijúcemu,
zôkol-vôkol uštvanému,
najposlednejšie útočište.
