This website is using cookies

We use cookies to ensure that we give you the best experience on our website. If you continue without changing your settings, we'll assume that you are happy to receive all cookies on this website. 

Darvasi László: Najsmutnejší orchester na svete (A világ legszomorúbb zenekara in Slovak)

Portre of Darvasi László

A világ legszomorúbb zenekara (Hungarian)

A vonattal érkezett.
Egyszer csak ott álldogált az állomás napraforgó-héjjal teleköpdösött, fekete kátránnyal összemázolt fapadlós peronján, és szórakozottan mosolygott. Egyik kezében disznóbőr utazótáska lógott, a másikban lepedő nagyságú, kékszegélyes selyemzsebkendővel játszott a melegedő szél. Hirtelen kelet felé nézett. A téglagyár előtti kanyarban épp eltűnt, utolsót tülkölt a háromkupés gőzös. A vonat naponta kétszer járt erre, egyszer délelőtt, amikor a keleti határszél hósipkás hegykoszorúja felé tartott, s késő délután lett, mire visszafelé zakatolt a tartományi fővárosba. A peronon álldogáló idegen valószerűtlenül kövér volt, és amikor az állomásfőnök irodája légyszaros ablakán át megpillantotta, a telexgép mellé ejtette a szivarját, és már nem emelte föl többé. Ott hamvadt el a barna dohánylevél, barna foltocskát hagyva az asztalka hepehupás furnérlapján. A férfi legalább olyan kövér volt, mint a két esztendeje hivatalban lévő polgármester, s ez a testméret ebben a városban a legnagyobb pimaszságnak, úgymond arcátlan kihívásnak számított. Ez párbajt, nyílt harcot, vérremenő közéleti vetélkedőt is jelenthetett, mert hiszen Kern azzal a végső, bár meg kell vallani, ragyogó húzással nyerte meg a helyi választásokat, hogy az utolsó napon bejelentette, nálánál kövérebb ember nem él a városban. És Kern Józsefnél kövérebb ember valóban nem élt a városban.
Kern József a választás előtti napokban pontosan egy mázsa negyvenkét kilót nyomott. Valamint harmincegy dekát, amire nagyvonalúan rálegyintett, nem érdekes, adják a felejtésnek, csak az egész számok számítanak.
A konfettivel telehintett, véreshurkával, méregerős tormahegyekkel és szódás borral kísért választási kampány utolsó fordulójában lehengerlő beszédet tartott. Az emberek először elcsöndesedtek, aztán morgolódni, helyeselni és sóhajtozni kezdtek, végül szabályosan őrjöngtek. A kövér ember – kiabálta Kern a demokraták fellobogózott, bár gyanúsan meg-megreccsenő faemelvényéről – a legmegbízhatöbb emberfajta!
A kövér ember meggondolt!
A kövér ember boldog!
A kövér ember kövérebb, mint a sovány!
A kövér ember szép!
A kövér ember jó!
A kövér ember életszerető, mert több a vesztenivalója!
A kövér ember nem önző, mert fölösleges önzőnek lennie!
A kövér ember adakozó, mert több van neki!
A kövér embernek bőséges tartalékai vannak!
A kövér ember empatikusabb, ravaszabb, jobban ismeri az életet!
A kövér embert jobban látja az Isten!
*
S mintha csak ez a mondat is jel lett volna, a majom a szimfonikus zenekar mintájára elrendezett állatsereg felé fordult, a banánt eldobta, pálcájával koppantott néhányat, majd intett, kezdhetik. Az első pillanatokban talán nem derült ki, hogy a démonikus d-moll tételt hallják. Megszólaltak a citromsármányok, majd rázendítettek a kanárik, csízek és fülemülék is, nagy hasas kecskebékák és poszáták és mélybúgású gerlék adták a vonósokat, a kicsi üstdobokat majmok püfölték, és lassú surrogással megindultak az aranyhörcsögök ezüstbe futtatott örökjárói, mint megannyi fúvóshangszer, és a palotapincsik vonyítottak, a tengeri malacok füttyögtek, végül beléptek a szólamba a pintyek is. A macskák, melyekről tudnivaló, hogy utálják a kamarazenét vagy a szimfonikus műveket, a negyedik tétel áhítatában zendítettek kényes szopránjukra, házidisznók feleltek nekik basszus hangon, afrikai vadméhek zümmögtek papírdobozokból, kobrák és viperák sziszegtek vissza, harkályok ütögették a taktust, s a város énektanára, aki ott állt a meglepetéstől dermedt első sorokban, tudta, tökéletes, egyszeri és megismételhetetlen művet hallanak ezekben a pillanatokban. S az áhítat ködén át az is felderengett, hogy Kern József nem hazudott, beváltotta az ígéretét. Igen, ez volt a Zenekar.
Az állatkereskedőhöz igyekvő Zsákos Ferdinándot a szomszéd utcában lökték föl, s ahogy hozzácsapódott az utcakövekhez, valami hatalmasat reccsent benne. Biztosra mentek. Egy bakancsos láb még a mellkasára, a szív fölé taposott. Mint a könnyű kerítéslécek, úgy roppantak a bordák. Nem fájt ez sem, csak könnyű lett minden. Zsákos tudta, már soha többé nem áll talpra. Amikor fölhangzottak a szimfónia első taktusai, nyomban ráismert a testében zengő dallamokra. Pontosan akkor állt meg a szíve, amikor nagyon távolról és nagyon halkan a basszusok egyhangján fölhangzott az örömdallam.
Megrándult a teste, egyszer, finoman, elégszer.
A macskák énekeltek már, amikor még mindig úgy tűnt, hogy sír. Pedig csak nyitva maradt szemén ömlött keresztül az ég szürke vize, hogy aztán cseppenként fusson végig a megfáradt, öreg, boldog arcon.


Najsmutnejší orchester na svete (Slovak)

Dorazil vlakom.
Zrazu tam len tak postával na drevenej podlahe staničného perónu, nasiaknutej čiernym dechtom a ofľusanej šupkami zo slnečnicových jadierok, a pobavene sa usmieval. V jednej ruke hompáľal cestovnou taškou z bravčovej kože, v druhej sa mu vlažný vetrík pohrával s hodvábnou, modro obrúbenou vreckovkou asi tak veľkosti plachty. Strhol sa a uprel pohľad smerom na východ. Práve vtedy v zákrute pred tehelňou posledný raz zatrúbila a zmizla parná lokomotíva s troma vagónmi. Vlak tadeto chodieval denne dvakrát, raz dopoludnia, keď smeroval na východné pohraničie k vrchom ovenčeným snehovými čiapkami, a potom neskoro popoludní, keď sa doterigal naspäť do provinčného hlavného mesta. Neznámy, čo postával na peróne, bol tučný ako prasa. Keď ho prednosta stanice zahliadol cez okno plné mušacincov, pustil cigaru hneď vedľa telexového stroja a už ju viac nezdvihol. Tabakové listy dotleli a na dyhovej preglejke rozkývaného stolíka zanechali hnedé fliačky. Muž bol minimálne taký tučný ako starosta mesta, ktorý pôsobil vo funkcii dva roky. Tieto rozmery sa v meste pokladali za najväčšiu nehanebnosť, takpovediac bezočivú výstrednosť. Mohli totiž predznamenať aj otvorený súboj, krvilačné súperenie o život. Veď Kern predsa vyhral voľby svojím záverečným a, treba pripustiť, excelentným ťahom, keď v posledný deň zahlásil, že tučnejší človek ako on v meste nežije. A tučnejšieho človeka ako Jozef Kern skutočne v meste nebolo.
Jozef Kern v predvolebných dňoch vážil presne metrák a štyridsaťdva kíl. A ešte tridsaťjeden deka, nad ktorými veľkoryso mávol rukou, vraj sú nepodstatné, banálne, veď sa rátajú iba celé čísla.
V poslednom kole volebnej kampane, presýtenej bonbónmi, krvavničkami, jedovato ostrými kopami chrenu a vínnymi strikmi, mal zdrvujúci prejav. Ľudia najprv stíchli, potom začali mrmlať, prisviedčať a zívať, a napokon doslova besnieť. Tučný človek, – kričal Kern z podozrivo praskajúceho dreveného piedestálu, – je najspoľahlivejší druh človeka!
Tučný človek je rozvážny!
Tučný človek je šťastný!
Tučný človek je tučnejší ako chudý!
Tučný človek je pekný!
Tučný človek je dobrý!
Tučný človek je milovníkom života, lebo môže viac strácať!
Tučný človek nie je sebec, lebo byť sebecký je preňho zbytočné!
Tučný človek je štedrý, lebo má z čoho rozdávať!
Tučný človek má väčšie rezervy!
Tučný človek je empatickejší, prefíkanejší, lepšie pozná život!
Tučného človeka Boh lepšie vidí!
A keď vykríkol, nech žijú, nech žijú, nech žijú tuční, masa spolu s ním zhypnotizovane zavyla.
Kern viedol život v meste skutočne dobre, k spokojnosti všetkých. Iba jednu vec mu nemohli odpustiť. Orchester. Presnejšie - chýbajúci Orchester. Lebo hoci ho Kern prisľúbil, Orchester stále nebol. Trubkár, posledný miestny muzikant, už tiež nežil. Trubkár bol známy svojou účasťou v krutej severskej vojne, preslávenej krvavým masakrom. Táto vojna nemala zajatcov, nezľutovala sa nad deťmi, starými, dokonca ani tehotnými matkami. Z povrchu zemského zmizli dediny, ukryté v úrodných údoliach riek a páchnuce hlinou, aj po stáročia pestované prastaré malomestské rody. Pochybných cestujúcich skosili bandy detí, ktoré žili v jaskyniach, a čierne potkany, veľké ako divé psy a mačky, ich dohrýzli v uličkách čerstvo opustených usadlostí a ich priestranstiev. A Trubkár prešiel celým týmto peklom, lebo dúfal, že keď sa vráti domov, bude ho tu čakať Orchester. Trubkár prišiel domov, no Orchester nebol. Leto zúrilo. Na trhovisku v ten deň dostali úpal ešte aj úbohé kofy. Provizórne vreckovkové slnečníky sa darmo týčili nad zvädnutými a zmrčvarenými hŕbami zeleniny – všetko padlo za obeť muchám a tučným osám.
Trubkár sa zastavil priamo uprostred malého námestia, zdvihol strapatú hlavu, svoje hlboké čierne zrenice vystavil oslepujúcemu poludňajšiemu žiareniu, pozrel najprv smerom k plechovým stolom na trhovisku, potom k neoklasicistickej stavbe starostovho sídla, pousmial sa, zhodil do horúceho prachu svoj vyblednutý zelený vojenský ruksak, vytiahol vyligotanú trúbku, pomaly ju priložil k ústam, počkal, kým stíchne medený zvon na kostolnej veži, napokon si odpľul a začal hrať.
Trhovníci videli, čo sa chystá, no neozvali sa.
Možno sa neodvážili nič povedať.
Možno nechceli.
Možno preto, lebo vedeli, že ak sa v tejto chvíli ozvú, ak Trubkára - ktorému sa na bagandžiach a na čiernom leme drsných súkenných nohavíc doteraz černela zrazená ľudská krv - upozornia, už nikdy ho nebudú počuť hrať.
Sebecká zaujatosť vo vlastnom, hlbokom umeleckom zážitku bola možno skutočne ospravedlniteľná.
Trubkár však vyše hodiny hral čoraz ponurejšie, len fúkal, fúkal, a po prsiach mu stekala krvavá pena, ktorá sa miešala s potom jeho beznádejne bielej haleny. Trubkár odtrúbil celý svoj repertoár, hudobníci neprichádzali. Napokon odpadol. A od tej chvíle neprehovoril ani slovka. Letmý úsmev preletel jeho vráskavou hnedou tvárou už iba raz, keď starosta Kern pred troma stovkami občanov, s rukou na srdci a s očami ligotavými nielen od opojenia, prisahal, že Orchester bude.
Zakrátko bude Orchester!
Trubkár čakal dlho a nemo. A po dvoch horkých rokoch, po tom nadmieru vznešenom prednese večierky, ktorá vtedy znela tak nádherne, akoby na nekonečnom horizonte prehrmela krvavočervená fatamorgána, sa v skúšobnej sále, pekne potichu, na zaprášenú šnúru zo žiarovky, obesil. Hompáľal sa v teplom nočnom vetre, akoby spal. Pravda, trúbku ani vtedy nepustil. Našla ho jeho hluchonemá dcéra a keďže vedela iba skuvíňať ako niekoľkodňové šteňa, utekala krížom cez mesto, búšila do zelenobielych okeníc, na ktorých sa trepotali a ľahko šelestili rolety a hádzala do vysokých okien fary kamene. Trubkára pochovali do dusnej zeme, určenej pre samovrahov, v tieni krovinatých japonských agátov. Potichu, akoby boli navždy stratili nádej. Ani kantor nespieval, iba stál, zahľadený na drevenú truhlu bez ozdôb, a myslel na to, že pôjde za starostom, áno, pôjde k tučnému Kernovi, vyžiada si audienciu a poprosí ho, aby pre boha ľudí viac neklamal.
Len sa pozrite, kam vedú zbytočne pestované pozemské idey! Aj najsilnešie charaktery sa strácajú v najstrašnejšom, ničím neospravedlniteľnom hriechu. Nasledujúci deň po pohrebe vyhľadali kantora aktivisti miestnej opozičnej strany a dlho, zanietene s ním diskutovali. Hovorili o orchestri a o krehkej štruktúre nádeje, ktorej zneužitie – opakovali mladí muži v naškrobených golieroch - je jedným z najväčších hriechov. Smrteľných, pridali ešte a usmievali sa pritom. Neprišiel im však na um chrbát Ferdinanda Mecha. Mech bol najstarším človekom v meste. Jeden jeho zámorský hudobný priateľ, majster ihly s mandľovými očami, mu pred rokmi na chrbát vytetoval Bruna Waltera a Viedenskú filharmóniu.
Prednosta stanice sa strhol, keď neznámy tučniak zahrmotal roletou na okienku.
Povedzte, pán vedúci, ako sa dostanem na mestský úrad?
Za necelú hodinu už neznámy postával pred veľkou kľučkou na dverách budovy mestského úradu, výdatne zíval a široký chrbát jeho saka zdobili tmavé škvrny od potu. Vo vnútri ho už čakali. Mimoriadne vzrušený prednosta totiž hneď telefonoval Kernovej sekretárke, odfarbenej blondínke Veronike, a povedal zadychčaným hlasom iba toľko, že o niekoľko minút zažijú niečo zvláštne… nie, skôr tajomné, nech sa pripravia…, áno, nech sa pripravia aj na najhoršie, a tresol telefónom. Kern s ním chcel ešte hovoriť, no darmo vyzváňal dlhé minúty, ten sa už neodvážil zdvihnúť slúchadlo. Kern, jeho starý zriadenec, aj peroxidová Veronika nakoniec dospeli k záveru, že prednosta o takomto čase ešte nepije, opitý teda nemôže byť, takže správa nebude žiadna sranda, možno do mesta prišiel sám prezident alebo prinajmenšom niektorý z ministrov, možno dokonca s generálnym prokurátorom alebo ministrom vnútra, a určite priniesli nejaký nezmyselný, mylne obviňujúci dokument, ktorý vykreovali protivníci, nepriatelia, duševne chorí alebo politickí dobrodruhovia, aby ho potopili.
Kern, biely ako stena, sedel pod mäsitými, jedovato zelenými listami egyptskej palmy za písacím stolom, od strachu sa zabudol aj potiť a sústavne si štylizoval pozdravné ospravedlňujúce súvetia. Vtedy sa ozval zvonček z ulice. Dlhé dve minúty tridsať sekúnd trvalo, kým doviedli neznámeho k dubovým dverám kancelárie. Dvere sa pomaly otvorili. Ako prvú zbadal Kern cestovnú tašku z bravčovej kože, potom brucho veľkosti suda, na ktorom zapnúť košeľu bolo doslova nemožné, nad ním uvidel pár nepredstaviteľne modrých nevinných očí, v pozadí zazrel chichúňajúcu sa Veroniku a keď sa napokon vynorila celá realita, Kern konečne pochopil, že stojí zoči-voči priam takému tučniakovi, ako je on sám.
Toľko by stačilo.
Starosta sa dvíhal pomaly, aby mu vzápätí rýchlo podal ruku.
Veľmi som vás už čakal, hovoril veľavýznamne a doširoka sa usmieval.
Kern nikdy neprezradil, o čom sa s neznámym rozprával. Diskutovali tak potichu a tak rýchlo, že i v načúvaní mimoriadne nadaná Veronika pochytila iba zopár náhodných slovíčok. To nielenže nevyriešilo a nevyjasnilo podaktoré kapitoly budúcich udalostí, ale ešte viac ich zahalilo. Zámery, ciele a predpokladané plány neznámeho sa tak stali ešte tajomnejšími a zvláštnejšími. Z debaty, ktorá sa rozpínala do kozmických rozmerov, si sekretárka stihla na zadnú zarúžovanú stranu svojho notesa poznačiť tri pojmy, poletujúce vzduchom ako planéty: opica, úľ a Ludwig von Beethoven. Vyšším štýlom povedané - slová, vzdialené od seba na niekoľko svetelných rokov, iskrili medzi sebou, a preto jednoducho nemohli byť súčasťou jasnej, priezračnej, nebodaj zreprodukovateľnej štruktúry.
Veronika sa kyslo usmievala.
Zápas? Cieľ? Šťastie?
Tri planéty nádeje?!
Nuž tak, bez sľubovaného Orchestra to boli v danom období priveľmi zahmlené, nepopulárne pojmy.
V ten deň si Veronika predsa len prepísala zo svojho notesa slová a fragmenty viet, ktoré pochytila z rozhovoru, potom ako-tak vybudovala tri systémy a ich možné významy, a poslala list tam, kde sa už v plnom prúde písal scenár na zvrhnutie Jozefa Kerna.
Neznámy tučniak sa volal Gabriel a po troch dňoch hotelového tárania, roztržitých obhliadok mesta a povrchných zoznamovaní uskutočnil to, čo na jednej strane nikto nečakal, a na druhej by sa ani nikto neodvážil. Tak teda - presťahoval sa do Trubkárovej skúšobnej sály, ktorá bola od jeho smrti neobývaná. Jeho hluchonemá dcéra bývala, tak ako predtým, u početnej rodiny. Gabrielov slastný pokoj prerušil iba jediný moment: v druhý zoznamovací deň sa k nemu prikmotril akýsi starý človek so zakaleným zrakom a požiadal ho, aby si vypočul tlkot jeho srdca. Gabriel odstúpil od pultu hotelovej recepcie, nahol sa nad pulzujúci hrudný kôš a s úsmevom počúval. Vtedy spoznal Ferdinanda Mecha, ktorý roky trpel strašnou chorobou – insomniou. Pochodil už všetkých známych aj neznámych, ale darmo, nikto mu nevedel pomôcť.
Myslím, vravel Gabriel, keď zdvihol hlavu, že sa ešte stretneme.
Ferdinand Mech sa už nevedel usmievať, no prikývol, a ani sám nevedel, prečo tomuto sľubu uveril. Ešte v ten deň ho vyhľadali dvaja mladí muži s rozhodnými výrazmi v tvári a s vypočítanými pohybmi, ktorých z videnia poznal. Pýtali sa na Gabriela. Ferdinand Mech im pomôcť nevedel a recepčný hotela vedel povedať tiež iba toľko, že po tom, ako sa starý vytratil, tlstý neznámy sa vyše hodiny prechádzal pred pultom recepcie, čosi si hmkal a hundral.
Pred nízkopodlažnou zatuchnutou budovou, ktorá slúžila najprv ako obchodná, neskôr kultúrno-spoločenská prevádzka a odkiaľ sa päty Trubkára zdvihli z pozemského údolia nárekov - sa na druhý deň zjavili obrovské nákladné autá. Hlučné vybaľovanie trvalo robotníkom od skorého rána do neskorého popoludnia. Z obrovských krabíc, zdobených neznámymi nápismi a z hĺbky oceľových klietok, prikrytých celtovinou, počuli miestni obyvatelia zvláštne zvuky, ktoré až vzbudzovali strach. Potom nasledujúceho rána zahrmotal na vydláždenom námestí prvý trhovník. Zohol sa po zvädnutý petržlenový korienok na zemi a vo chvíli, keď odtŕhal oči zo zeme, zazrel na priečelí skúšobnej haly nápis: Gabriel – obchod so zvieratami.
Tak sa vytratila nádej i z chrbta Ferdinanda Mecha.
Právoplatný prenájom skúšobnej miestnosti, ktorú po omši na tarokovej seanse spečatil aj žalúdkár - verejný notár, však naznačoval, že vznik Orchestra vzdal aj sám starosta. Lenže Kern sa od príchodu Gabriela nápadne často usmieval, bol podozrivo kamarátsky a počas niekoľkých týždňov zorganizoval minimálne toľko dobročinných akcií ako za celých dva a pol roka vo funkcii. K svojim politickým protivníkom bol priateľskejší ako predtým, raz – za úžasu celého radu svedkov – dokonca vyhlásil, že chudý človek sa v skutočnosti vyrovná tučnému. A napriek tomu, že jeho zradu v príprade Orchestra označili aktivisti opozičných strán za zjavný prejav slabosti, porušenie princípov, lacné politické praktiky, volebnú demagógiu a neospravedlniteľný cynizmus, ľudia viac cítili ako vedeli: čosi sa chystá.
A s pocitmi sa tažko polemizuje.
Ľudia veru cítili, že Kern je taký pokojný možno preto, lebo sa nechal zasvätiť do tajomstva, ktoré môže mať čosi spoločné s Orchestrom. A pocit tajomstva potom vrastie do človeka ako koreň stromu do čiernej zeme. Koreň vie o oblohe, ale opačne to vôbec nie je isté. Aspoň nie prirodzené. Vesmír sa rozpína, no veci namiesto toho, aby sa od seba vzďaľovali, sa navzájom skôr dotýkajú - dobré zlého, pekné falošného. Ťažko hovoriť o tom, ako sa z čistých vášní stanú neľudské mánie. Človek je vo svojej prirodzenosti tvor náhlivý. Nadbieha nádeji, aby predbehol osud, a pritom ho prenasleduje jeho vlastný príbeh. V tvárach ľudí sídlil pokoj, ich pohyby boli presné, no takých, čo by v Orchester verili, bolo stále menej a menej. Po meste sa špacírovali mladí s naškrobenými goliermi a v čiernych šatách.
Gabrielov obchod medzitým prekvital. Bol rodeným obchodníkom. V prvých mesiacoch presvedčil okolie o svojej dôveryhodnosti, potom vysvitlo, že dokáže byť aj veľkorysý, že sa uňho dá nakupovať na splátky aj na úver, že je ochotný dobromyseľne a žartovne sa jednať. A tak spolu so zlatými sumcami predával aj akvárium. Keď sa stalo, že jeden sivý papagáj nečakane zahynul, veru neubezpečoval nikoho, že dôvodom jeho smrti je pridlhé a výdatné ranné vetranie či zlý stravovací režim, alebo nebodaj opakujúci sa tajuplný stresový jav - napríklad zákerná mačka. Naopak, s úsmevom vybral z klietky nového, väčšieho a pestrejšieho papagája, než bol ten predchádzajúci. Onedlho vyšlo najavo aj to, že nemá zmysel chcieť od neho nemožné. Doktor Vánok, miestny detský lekár, mimochodom s fixnou ideou, že Ježiš sa musel narodiť v ich meste, si uňho objednal rajku kráľovskú. Ligotavá klietka z Papuy skutočne po niekoľkých mesiacoch dorazila, nádherného čulého vtáka, tešiaceho sa dobrému zdraviu, sprevádzal domorodý Papuánec. Nízky, čiernovlasý muž hnedej pleti sa poklonil, odovzdal klietku doktorovi Vánkovi, potom ukázal na vtáka a povedal čosi vo svojej nezrozumiteľnej, čudne znejúcej rodnej reči.
Čože? Nerozumel doktor.
Hovorí svoje meno, len počúvajte, meno, usmieval sa Gabriel.
Obchodník so zvieratami sa medzičasom opäť stretol s Ferdinandom Mechom. Poslal po starého, ktorý vôbec nebol prekvapený, keď sa Gabriel opýtal, či si aj on môže pozrieť Bruna Waltera a viedenských filharmonikov. Obchodník so zvieratami vyše pol dňa očumoval tetovanie na znudenom Ferdinandovom chrbte, hmkal, prikyvoval, vyzivoval, niekedy sa priblížil tak, až jeho dych pálil, a potom odrazu vykríkol, aby vzápätí stíchol. Pospevoval si pri tom aj zvláštne melódie, z nedokončených slov a rozpoltených viet rozumel starý iba toľko, že áno, skutočne je reč o nejakom bétovenovi a radosti. Gabriel sa teší. Z tohto objavu je dokonale opojený. A keď sa obchodník so zvieratami nahne nad chlpaté ucho Ferdinanda Mecha, práve odbíjajú poludnie.
Vám to prezradím, šepká šibalsky.
Čo?
Ferdinand mykol hlavou, až sa ich čelá takmer zrazili.
Gabrielove oči blčali v horúčke.
Už sú takmer vo finále predohry, vzrušujúceho, napätého dialógu kontrabasov a violončiel!... Viete, milý Ferdinand Mech, ktorý okamih to práve je?
O čom to hovoríte?
Gabriel žoviálne pleskol po Brunovi Walterovi.
Pravdaže, vy nemôžete vidieť ruku dirigenta, držanie viol a polohu ľahkých sláčikov. Ten uhol sklonu! Tá ukážková dirigentská palička! No prosím, v unisone basov sa práve ozýva óda na radosť! Ozýva sa z veľkej diaľky, celkom potichučky, ale už ju počujú všetci. Len počúvajte!
A Gabriel zanôtil starému ódu na radosť. Ten nepreriekol ani slova, iba celý zblednutý ťahal na seba košeľu a neprezradil by ani za svet, že tú melódiu pozná. Počúva ju už desiatky rokov, veru tak, presne odvtedy, odkedy ho cezpoľní kamaráti - v snahe urobiť si z neho v opitosti srandu - odtrepali do neznámeho vzdialeného mesta, a kým tam on v tetovacom salóne a v bezvedomí chrchlal, ten škuľavý blb mu nakreslil na chrbát túto somarinu, celý symfonický orchester aj s dirigentom! A obraz, výjav akoby bol viditeľný nielen na pokožke. Presakoval aj do hĺbky tkaniva, rozlieval sa do celého tela, znel tam tichučko a jemne v uzloch svalov, okolo šliach, pozdĺž mihotajúcich sa žíl a tvrdých stien kostí, na ihriskách strapatých nervov, krížom-krážom cez ľahké chumáče pľúc, v črevách vedľa bravčového mäska a paradajkovej omáčky, na zubnej sklovine i v ušných lalôčkoch.
Poznal tú melódiu, a ešte ako, no a ako by mohol nešťastník, ktorému muzicíruje po nociach celé telo, spávať?!
Tento prípad neostal utajený, lebo mladí sa opäť prihlásili. V scenári, stručne nazvanom iba „Kern“, sa našlo ešte zopár nevypracovaných kapitol. Napríklad, aký má byť osud Ferdinanda Mecha - veď nevšimnúť si jeho chrbát by bolo najväčším hriechom! Je figúra vytetovaného Bruna Waltera aj s jeho orchestrom využiteľná? A je Ferdinand Mech ochotný spolupracovať?
Ferdinand Mech nebol ochotný spolupracovať, a tak boli všetky podstatné otázky v súvislosti s jeho ďalším osudom zodpovedané. Postupne sledovali aj Gabriela. Jeho obchod so zvieratami za železnou roletou, spoza ktorej sa v nočných uliciach mesta ozývali znepokojujúce a strašné zvuky, nepretržite sledovala služba. Okolie nemohlo spávať už dlhé dni. Do horúcich, dusných nocí sa vpíjalo trilkovanie, chrapotanie, kňučanie, zvoniace paličky. Ľudia čakali na dážď, boli napätí a pripravení na všetko.
V prvý deň po dlhých horúčavách doktor Vánok zúrivo vybehol z domu. Utekal až po trh, tam odpadol a prevrátil rebrinák naložený hlinenými hrnčekmi. Papuánskej rajke doktora Vánka ktosi v noci vykrútil krk. Doktora Vánka po polnoci zavolali k umierajúcemu dieťaťu, ale správa sa ukázala ako falošná. Zrejme vtedy sa niekto vkradol do domu a vtáka zabil. Zainteresovaní vedeli, že je to začiatok povstania.
Ku Kernovi sa dostali cez vyvalené dvere jeho kancelárie a podrezali mu hrdlo tak, že pod listami spadnutej egyptskej palmy pocítil iba krátke teplo, potom bol odrazu ľahký, celkom ľahký. Nepočul už ani hysterické vrieskanie Veroniky, neúspešne unikajúcej osudu všeobecne známeho zradcu, ktorý vedel príliš mnoho. Že sa tupé prsty chlapskej ruky zavŕtali aj do blonďavého prirodzenia umierajúcej dievčiny, je už iba zabudnuteľnou ozdobou príbehu. Gabriela mali podľa plánu chytiť živého, aby ho mohli vypočúvať. Ale obchodník so zvieratami, ktorý práve lomcoval roletou v obchode, bol prekvapivo plný sily a kládol odpor. Piati s ním mali čo robiť, napokon museli použiť palice opatrené klincami. Nechtiac dobili aj Trubkárovu hluchonemú dcéru, ktorá sa počas ruvačky zavesila na tučniakove plecia ako na krídla. Vtedy sa z budovy miestneho úradu vynorilo obrovské neživé Kernovo telo. Niesli ho na ovlajkovanom rebrináku a hodili naň aj mŕtvolu Gabriela. Na krvou a dažďom premočenej slame sa dvaja tučniaci objímali ako milenci. Gabriel upieral roztvorené, nevinne modré oči do Kernovho rozďaveného hrdla, z ktorého ešte stále vytekala čierna krv.
Vtedy komusi napadlo pozrieť sa do obchodu so zvieratami. Traja svalnatí mladíci, ktorí vytiahli železnú roletu, zazreli Orchester ako prví. A keďže boli silní, masa, ktorá sa za nimi valila, ich nevtlačila do miestnosti, ale práve naopak, mladí, držiac sa vzájomne za plecia, ustúpili dozadu. A tak aj tí, čo sa tlačili vpredu, mohli zazrieť cerkofovú opičku, sediacu na pódiu a oblečenú v ligotavom detskom čiernom fraku. V jednej labke držala banán, v druhej žiarivú dirigentskú paličku - a akoby sa usmievala. Zrazu nastalo ticho. Iba dážď mrholil, zmýval z ľudí krv. Prvý zašemotil kantor, umazaný od potu a blata.
Božemôj, orchester!
Jeden z papagájov odpovedal škrekľavým, škodoradostným ľudským hlasom. Hlasom Jozefa Kerna.
“Ó, priatelia moji, takéto zvuky nie! Zaspievajme si príjemnejšie, radostnejšie piesne!”
Akoby už bola chýbala iba táto veta, opička sa gestom dirigenta otočila k zverincu ako k symfonickému orchestru, odhodila banán, niekoľkokrát zaklopkala paličkou, potom kývla, akože začínajú. V prvých okamihoch sa démonická d-molová téma možno ani nedala rozpoznať. Ozvali sa citrónovožlté strnádky, zanôtili kanáriky, čížiky aj sláviky, za sláčiky hlboko zaťahovali penice, hrdličky a skokany zelené s veľkými bruchami, opice tĺkli do malých tympanov a zlatosrsté škrečky sa ako nesčíselné množstvo dychových nástrojov pridali s nepretržitým, ľahkým šuchotaním svojich striebristých labiek, pekinské pinčle zavýjali, morské prasatá popiskovali, a napokon sa do frázovania pustili aj pinky. Mačky, o ktorých je známe, že nenávidia komornú hudbu aj symfonické diela, v štvrtej téme túžobne zanôtili mazľavým sopránom, domáce ošípané im odpovedali basovými tónmi, z papierových krabíc bzučali africké divé včely, na oplátku im zasyčali kobry a zmije, ďatle vyklopkávali takt. A miestny učiteľ hudby, stojac v prvej rade a od prekvapenia celkom stuhnutý, vedel, že v týchto chvíľach všetci počúvajú dokonalé, jedinečné a neopakovateľné dielo. V hmle túžob sa odhalilo i to, že Jozef Kern neklamal, splnil svoj sľub. Áno, toto bol Orchester.
Ferdinanda Mecha, náhliaceho sa k obchodníkovi so zvieratami, v susednej uličke zhodili z nôh, a ako sa tak rozpľaštil na kamenných dlaždiciach, čosi v ňom ohromne prasklo. Bola to tutovka. Jedna noha v bagandžiach ešte šliapla na hrudný kôš a rebrá nad srdcom popraskali ako tenké koly v plote. Ani toto nebolelo, len bolo zrazu všetko také ľahké. Mech vedel, že na nohy sa už nikdy nepostaví. Keď sa ozvali prvé takty symfónie, ihneď spoznal melódie svojho tela. Jeho srdce sa zastavilo presne vtedy, keď z veľkej diaľky a úplne potichu jednohlasne zaznela basová óda na radosť.
Telom trhlo, raz, jemne, naposledy.
Keď spievali mačky, ešte stále sa zdalo, že plače. To sa však z jeho otvorených očí iba liala sivá nebeská voda, aby potom po kvapkách stekala po unavenej, starej, šťastnej tvári.


Source of the quotation2004, Podsvätie, antológia súčasnej maďarskej prózy, drewo a srd, p. 77-93.

minimap