The page of Vilikovský, Pavel, Slovak Reception
 |
Reception
Charakteristika tvorbyVo Vilikovského tvorbe je už od jeho debutu prítomný skeptický postoj k literatúre a jej poznávacím možnostiam, a preto svoje rozprávanie často posúva do polohy grotesky a absurdného humoru. V čase, keď normatívna socialistická kritika žiadala od autorov aj v tvorbe jednoznačné postoje k životu a spoločnosti, Vilikovský svojimi detektívne ladenými príbehmi ukazoval, že pravda je nejednoznačná a aj o tých "najpravdivejších" dôkazoch možno a treba pochybovať. Premyslene a odvážne "kradmou rukou siahol" na niektorých našich národných hrdinov (Štefánik, Jánošík), aby naše historické vedomie pomohol očistiť od lyrického pseudobalastu, ktorý nám bráni získať reálny pohľad na naše dejiny. S jemu vlastnou, neodmysliteľnou iróniou a sebairóniou a "nevážnosťou", Vilikovský vo svojich posledných poviedkach a esejach skúma pojem stredoeurópanstva ako duchovného priestoru, v ktorom aj "malý národ s neimperiálnym charakterom" má šancu dôstojne prežiť a prispieť k jeho uchovaniu. Vilikovského premyslené a precízne vybudované príbehy, prestúpené prvkami irónie a jemnej paródie - také blízke vnímaniu a cíteniu moderného človeka - patria k vrcholným dielam súčasnej slovenskej literatúry. (Anton Baláž)
O autorovi
Irónia, paródia, persifláž, to sú Vilikovského obľúbené prostriedky, pomocou ktorých sa vyrovnáva s tým, čo ho trápi rovnako intenzívne ako nás. Na veľkú paródiu histórie podobral sa v knihe Večne je zelený... Bezohľadne sa tu vysmial z legendárneho dodatočného mystifikovania dejín, odhaľujúc všetko ako súčasť falošného vedomia. Nezískal tým veľa porozumenia v konzervatívnych kruhoch, ale potešil milovníkov dobrého umenia brilantným rozprávačstvom rovnako ako ostrou intelektuálnou reflexiou. (Vladimír Petrík)
Vilikovského pokorne skeptický, postmoderný "realizmus" nepredstiera, ale jednoducho vie. Vie, že skúsenosť sveta je nenahraditeľná, i keď sa dá vymyslieť. Jeho poviedky sú možno väčšmi varovaním pred vymýšľaním iluzívnej krásy pre potešenie zmyslov, než čímsi, čo by chcelo zapôsobiť svojou výpovednou jednoznačnosťou. Spôsob bytia Vilikovského slova, to je spôsob ako nezblaznieť zo skepsy a zachovať dôstojnosť človeku aj napriek tomu, že sme zaprasili svet príbehmi, kde slová jedno hovoria a druhé znamenajú, a vy sa po ňom prechádzate nedotknutí. (Alexander Halvoník)
Vilikovský sa ako vždy vôbec nesnaží o "čistý príbeh". Hrá sa s motívmi tak, že chvíľu sme ochotní svätosväte veriť jeho prechádzke s existencionalistickým majstrovstvom po peróne stanice, aby vzápätí z textu vykuklo čertovo kopýtko autorskej licencie. Postavy, v ktorých autor skúša nosnosť slova či motívu, sa opakujú vo všetkých poviedkach knihy Krutý strojvodca a výsledkom je ironická skepsa. Nie skepsa ťažká a depresívna, ale poznanie, že slovo vyslovené jazykom či napísané rukou môže vyjadrovať skutočnosť iba na základe konvencií, na ktorých sa ľudia medzi sebou dohodnú a ktoré sú ochotní prijať. (Maroš Bančej)
Ocenenia
Cena vydavateľstva Slovenský spisovateľ 1996 za knihu Krutý strojvodca
Cena Všeobecnej úverovej banky za najlepšiu prózu za rok 1996 (Krutý strojvodca)
Cena Dominika Tatarku za rok 1996 za knihu Krutý strojvodca
Stredoeurópska cena (Vilenica 1999)
Cena Anasoft litera za pôvodnú slovenskú prózu za rok 2005
