Rúfus, Milan: The little great ones (Malí velikáni Angol nyelven)

Kedysi bol tu cintorín.

No storočia už zabudli
čas jeho clivej slávy.
A priehlbinky po hroboch
svedčia len o tom, že aj kopec
môže byť kučeravý.

Mať príroda to zakryla
kombináciou machu z hôr
a štíhlej lúčnej trávy.

Na vrchol toho kopčeka
– nevedno, kde ich vzala –
akoby jeho pointu
postavila dve bralá.

Do jedného z nich
my, velikáni malí,
(pár rokov, čo sme opustili škôlku),
do jedného z tých brál sme vtedy zamúrali
Pamätnú listinu vraj Kultúrneho spolku.

Aj hymna pri tom zaznela.
Sobotienka ide jej nápev požičala.
Tá hŕstka malých velikánov
v pozore pri nej stála.

Dajte si pozor na deti,
vy veľkí.
To zbierajú váš peľ
tie drobné Božie včielky.
Zaviečkujú si ho do zvedavého tielka.
Napodobňujú vás.
Sú to o vás tie najpresnejšie
žijúce zrkadielka.

Ich tvar je z vašej nákovy.
Žijú na vašom chlebe.

Raz budú také ako vy.
Tak buďte ľudskí k sebe.

Once there was a cemetery here.

Its nostalgic fame forgotten
already for centuries.
And the depressions left by the graves
testify that even a hill
can be curly.

Hidden by mother nature
in her combinations of mountain moss
and slender blades of meadow grass.

At the top of this hill,
unknown, from where she could have gotten them,
as if to make a point,
she built two cliffs.

Into one of the two,
we, the little great ones
(a few years after we’d left nursery school)
into one of the cliffs, at that time, we’d installed
a memorial document alleging to be “from the cultural society.”

We sang an anthem there.
To which a pretty folk song lent her tune.
That little group of little greats
stood next to her at attention.

Mind your kids
you bigguns.
They are gathering your pollen
those little bees from God.
They will seal it into their little bodies.
They imitate you.
They are the most exact living
little mirrors of you.

Their shape is from your anvils.
They live from your bread.

One day they will be exactly like you.
So be humane to each other.