Ubudlo dní. Už klesá
šíp blúznivého letu.
Už z ľahkých stebiel vrások
si roky hniezdo pletú.
A zabudli sme tváre
a zabudli sme mená.
Len ona ostáva tu.
Len ona, nepremenná,
v nás zapaľuje slová
a hnetie plaché rýmy.
Z jej uhlia ukrytého
sa dymí ešte, dymí.
Chutnal som tvoju hlinu.
Nuž, udri, pieseň stará.
Lej trpkosť starodávnu
mužovi do pohára.
Len prepusť oči, láska.
A odstúp z mojich krídel.
By bol som spravodlivý
a spravodlivý videl:
jak túha túhu kríži
a ľudia blížia ľuďom;
a zástup z rodu hrdých
sa vzpína pod osudom.
