Každý deň beriem do ruky pero
s obavami, že celkom nadarmo.
Nad papierom sa zaťahujú mraky úradovania
ako ťažké nepriehľadné závesy.
Nastáva dokonalá
neónmi vysvietená
kancelárska tma.
Nevidno v nej nič zo života
okrem lacného erárneho nábytku,
rôzne naladených tvárí kolegov
a vždy rovnakej strechy susedného domu.
A k tomu, aby sa nepovedalo,
kúsok oblohy,
súkromný kvetináč
a telefón, ktorý nás zdanlivo spája so svetom.
Ale my dobre vieme,
že nás spája iba s ďalšími kanceláriami.
Treba podotknúť,
že aj to iba vtedy, keď nie je pokazený.
Čo sa nám už dávno nestalo.
Nevidíme nič
a nevieme o ničom.
Nevieme nič o tom,
že na dennom svetle
sa na povrch húževnato derú nové pramene,
zo všetkých otvorov zeme
tryská záhadná voda.
Číra a spravodlivá,
odmeriavajúca čas
a ostatné miery nášho života,
úpenlivo hľadajúca cestičky pre návrat do zeme.
Z oblohy náhle zlietajú vtáci,
lietadlá, kométy a iné nebeské predmety.
V galériách padajú obrazy zo stien
a sochy z podstavcov.
Niečo sa deje.
Dačo sa začalo.
Modrým atramentom
si značím tep,
počet mŕtvych, výšku spôsobených škôd,
medzimestské telefonáty a prerušenia pracovnej doby.
Viem, že túto báseň dostanem k náhrade,
alebo si ju odpracujem v deň pracovného pokoja
po predchádzajúcom súhlase zamestnávateľa.
