(Rodičom, ktorých už niet)
V mojej najvnútornejšej vitríne
sa zachveli všetky sklenené spomienky.
Na konci mlčania
počuť vlaňajší dážď,
ako pošepky diktuje
svoj nezrozumiteľný telegram.
Svorka smutných anjelov
zavýja pri svite luny.
Rieka klesá od únavy,
smrteľná duša vody
v nej zľahka padá
na dno.
Cítim ortuť v žilách
po výbuchu krvi
- to v mojich útrobách
vstávajú z mŕtvych
nadzvukoví anjeli.
V hlave mi štartujú
ich ohlušujúce motory.
Keď vzlietnu,
nastane najhlbšie ticho,
v ktorom azda začujem
vzdialené perly,
ako sa sypú na parkety.
Mrazí ma ranná spoveď
zamrznutých sĺz
v mojich čoraz jesennejších očiach.
