Janík, Pavol: from Hurrah, It Burns! (z Hurá, horí! Angol nyelven)

(fragments)

2

Sezónni básnici,
príležitostní kritici
a kaviarenskí nádenníci
si rozpúšťajú v rannej káve
kockované notesy a košele
s nádejou
v racionálnejšie sladidlá.

Spolu s pracovným časom
a inými aktívami štátnej banky
spoľahlivo plynieme nikam,
ruší nás iba občasný odchyt
slovenských básnikov
pre zámorské zoologické záhrady.

3

Prevýchovné koncerty
sa ukázali ako málo účinné
pri potláčaní rastu
cien, dlhov a detí.

Nesúhlasíme s coca-
colaboráciou pepsi-coláže.

Stiahnite rock’n’rollety.
Nech sa v nás stmieva hudba,
tá entá odmocnina svetla,
ktorá jediná vie,
o čom je ľudské telo.

4

Po páde anjela
z dvanásteho poschodia
sa voľný pád
stal olympijskou disciplínou.
Vývoj raketoplánov prechádza
na princíp anjela
ako helikoptéry.
Anjelské vrtuľníky
na vzdušný pohon
štartujú z územia púpav.

Prehlbovanie až podkopávanie
mieru vrcholí.
Ponáhľajme sa odtiaľto,
na tomto mieste
niet kedy zmeniť svet.

O chvíľu nám udelia
Nobelovu cenu vojny
a naše básnické črevá
prednostne použijú na klobásy.

5

Slová odmietajú poslušnosť.

Báseň praská
a vystupuje z nej
scenár videoklipu...

Poézia sa vyhýba slovám.
Štíti sa ich.

Vzbura proti smrti
sa koná popoludní
na nábreží,
v prípade nepriaznivého počasia
sa uskutoční v klube dôchodcov.

Chyťte Baudelaira
živého alebo mŕtveho.

9

Žena krát muž sú takmer traja.
Najdomácejším zvieraťom
je hašterica.
Piesňový textil zlacnieva.

Racionalizujeme vzlet
koncertných krídel.

Hlasujeme za smiechulienku
a sedem trapaslíkov.

Ešte nedopadlo lístie
z pouličných stromov
a už nás napadol sneh.
Skľúčený ako černoch v zime
počúvam momentálny heavy mental,
monumentálny mentol,
amen ementál.

15

Skreslený humor
vchádza do bobkových listov
na hlave básnika,
ktorý ostražito bdie
na vavrínoch.
Nožičky hodín
a ručičky hmyzu
v nás vzbudzujú sneh.

To je ten úraz normalizácie.
To sú tie domy na oknách,
stromy na konároch
a vtáci na perí,
všetko o ničom
a nič o všetkom.

17

Torpéda nám explodujú
v zamrznutej krvi.
Pod jej hladinou odhaľujeme
sprisahanie proti láske.
V jarnom povetrí
nastavujeme pasce na seba.

Zasahuje nás láska
na prvý pohmat
rýchlosťou strely
zem-vzduch-voda-oheň.
Ustatí zo špionáže
v rozpustených vlasoch
sa vytrácame ticho
ako tieň na gumených podrážkach.

A ty v podobe hudby
mrholíš do tmy.

Záhadná ako posvätná kravata
na hrdle obesenca
ukazuješ tam, kam márne
upínam svoj zrak.

Nepochopiteľná
ako trinásta komnata
v dvojizbovom štátnom byte
mi raz iste všetko
vysvetlíš aj vytmavíš.

Plamienok v šere samoty
narastá.
Hurá, horí!
Človek
na hranici
svojich možností.
Hurá.
Horí.

(fragments)

2

Seasonal poets, occasional critics
and café day labourers
dissolve their cheques books
and shirts in their morning coffee
in the hope
of more rational sugars.

Together with working hours
and other assets of the state bank
we flow reliably nowhere
only interrupted by the occasional capture
of a Slovak poet
for an overseas zoo.

3

Re-educational concerts
seemed a little effective
in suppressing rising
prices, debts and children.

We don’t agree with the coca-
collaboration pepsi-collage.

Pull down the rock n’ roll-up blinds.
Let the music grow dark inside us,
this nth power of light
which only knows
about the human body.

4

After the angel’s fall
from the twelfth floor
free fall
has become an Olympic discipline.
The development of rocket planes moves
to the principle of an angel
like helicopters.
The angel whirlybird
of airy propulsion
starts from the territory of the dandelion.

The developments and destructions
of peace culminate.
Let’s hurry away from here,
in this place
there’s no time to change the world.

In a moment we’ll be awarded
a Nobel for war
and our poetic guts
will in preference be used for sausages.

5

Words refuse to obey.

The poem splits
and from it emerges
a video-clip scenario…

Poetry avoids words.
It abhors them.

A revolt against death
will occur in the afternoon
on the coast,
in the event of bad weather
it’ll take place at the pensioners’ club.

Take Baudelaire
dead or alive.

9

Woman times man is almost three.
The most domestic animal
is a row-ptile.
Poetic fabrics are getting cheaper.

We rationalize the ascent
of concert wings.

We vote for Gigglewhite
and her seven little smirks.

Even the leaves have yet to fall
from the boulevard trees
and we’ve already fallen for the snow.
Grieved as a black man in winter
I listen to the momentary heavy mental,
monumental menthol,
amen Ementhal.

15

Distorted humour
enters the bay leaves
on the poet’s head
who wakes alert
in the laurels.
The legs of clocks
and hands of insects
arouse the snow in us.

This is the damage of normalization.
There are these houses in the windows,
trees on the branches
and birds in feathers,
everything about nothing
and nothing about everything.

17

Torpedoes explode
in frozen blood.
Under their surface we detect
a conspiracy against love.
In the spring gusts
we set traps for ourselves.

Loves strikes us
at the first contact
at the speed of the bullet
earth-air-water-fire.
Weary of espionage
in loosened hair
we vanish silently
like a shadow in rubber soles.

And you in the form of music
drizzle into the darkness.

Mysterious as a sacred cravat
on the neck of a hanged man
you demonstrate where I pointlessly
direct my gaze.

Incomprehensible
as a thirteenth chamber
in a two-room state apartment
you’ll explain everything once
and also blame me.

The little flame in the dusk of loneliness
gets stronger.
Hurrah, it burns!
A person
on the border
of his opportunities.
Hurrah.
It burns.