Rúfus, Milan: Matka

Po strmých schodoch do neba
stúpajú matky. Jednou rukou v chlebe,
tou druhou pripaľujú sviečočku
pod nosom najmladšieho.

A po všetkom, keď už sa stáva z nich
len pláštik spomienky, na odchod prehodený
cez plece samôt
– vždy ešte matky a dávno už nie ženy –
košeľu veľkých smutných detí pohladia
tak náruživo ako v baladách

pohládza milá milého
šabličkou, šabľou sťatého...