bledý tieň sestry…
…to, čo presvitá z krehkých tiel rastlín
i z jesenných smútkov, z tvárí dievčat
vyľakaných dospelosťou.
Pery roztrhnuté slovom.
Na zvítanie.
Rozlúčka
s nedotknuteľnosťou.
Za múrmi mäsa a mrežami kostí
duša zviera.
Brodíš sa tmou a tiene ti svietia na cestu.
Zvieraš drahocennú brošňu –
tiene ti nedajú dýchať.
Sedíme naproti sebe: ja a televízor.
Naše pusté tváre padajú do noci,
zlomené a čoraz viac podobné tieňu.
Tieňu bledému ako tvoje pery, sestra.
Zastavený melanchóliou pred čiernym jazerom,
stojím a pozerám, ako časom rastie tieň.
Nehybnosť odviala stopy,
iba krídla tu môžu pomôcť.
Ale tieň je priťažký, sestra.
