This website is using cookies

We use cookies to ensure that we give you the best experience on our website. If you continue without changing your settings, we'll assume that you are happy to receive all cookies on this website. 

Beniak, Valentin: Válasz a sírból (Ozvena zo záhrobia in Hungarian)

Portre of Beniak, Valentin

Ozvena zo záhrobia (Slovak)

Posledný z rodu igricov,
pevec môj pozdný, za mnou mrúci,
pod vyblednutou zornicou
syrinx ti dal Pan prchajúci,
pofúka vietor k Dunaju,
marí sa mi v ňom tvoj stesk bôľny,
ale stoletia dumajú
a my sme v hrobe všetci rovní.

Prečo mi chodíš zúfalý,
prečo zrak k starej skale spínaš,
nábrežie plné krásnych žien
a v kaviarni hrá nový primáš,
hľadáš ma v oknách sutiny
a na pavlačiach medzi krovmi,
kde len stoletia dumajú,
jak srne my v hrobe všetci rovní.

Šla stará sláva k oblakom,
šla k stavom dolu panna hradná,
nemyslíš, že i pod dachom
nájde si človek tú, čo rád má?
Spí nostalgia súmraku
tavená s jagavými kovmi,
ale stoletia dumajú
a my sme v hrobe všetci rovní.

Za hradbami je tma a múr
holý čnie hore k nemým hviezdam,
umrela madame Pompadour
a dvory kráľov padli bez dám,
kto by nás dvoch tu miloval,
kdeže sú dávni princi dvorní?
Už len stoletia dumajú
a my sme v hrobe všetci rovní.

Boli rytierske turnaje,
stavali landsknechtov do štvorcov,
keď odtiahol Mars do poľa,
Diana prišla v čele lovcov,
igric bol zvaný k hostinám,
jak medzi vlkov pes poľovný,
stoletia o tom dumajú
a my sme v hrobe všetci rovní.

V čiernokňažníckom habite,
tajomný trošku, trošku biedny,
kord a bambitky nabité
na zlých duchov, čo boli siedmi,
nosil si, proti vedmám bič,
s kaplánom hradným málo svorný,
stoletia o tom dumajú
a my sme v hrobe všetci rovní.

Kde zobral si tú odvahu
hodiť zrakom do komnát vyše?
Či stratiť si chcel podlahu
a skúsiť, šibeň jak sa kníše?
Zamilovaných igricov
dvorani naháňali kolmi,
stoletia o tom dumajú
a my sme v hrobe všetci rovní.

Tvoj spev sa páčil temnotám,
poddajné boli hradné múry,
bo Donne bolo smutno tam -
hradný pán ako diviak zúril.
Slovo o ženskej praktike
vždy padne medzi rozhovormi,
stoletia o tom dumajú
a my sme v hrobe všetci rovní.

Čo vidieť z neba na zemi?
Viď iskry umu Pána nebies
a mŕtvych, jak sú blažení,
keď napájajú korene briez;
kolesá vodu dvíhajú,
s vlahou v ústach sa prihovor mi,
jak tam stoletia dumajú
a my sme v hrobe všetci rovní.

Prosíme kúsok života,
čo, ako motýľ na slniečku,
zakuklí sa a vymotá
s materským znakom na srdiečku,
príde, odíde, vráti sa,
či pod psa je, či na úrovni,
nech stoletia si dumajú,
bo my sme v hrobe všetci rovní.

Kedysi bol som igricom,
a či som teraz menším pánom?
Šat zabodli mi vidlicou
a smrť ma honí pod Kriváňom.
Dlho mi, pani, ležala
vaša pozvánka na pustovni,
stoletia o tom dumajú
a my sme v hrobe všetci rovní.

Čo zmenilo sa vo svete,
človek zmocnel, či živly skrotli?
Pre romantiku nevidí,
Čo si to ľudia varia v kotli.
Igrici búšia na bubon,
z postiliónov sa stali clowni,
stoletia nech si dumajú,
a my sme v hrobe všetci rovní.

Miláčik, nebuď ospalý,
ohoľ si rýchlo koziu hriadku,
k patrole sme sa dostali
a náš pasport je v neporiadku.
Jak cez hranice prejdeme?
Aj ty si stokni za pás brovning,
a nech stoletia dumajú,
že my sme v hrobe všetci rovní.

Horela lipka, horela
na bratislavskom cintoríne,
pod ňou panenka sedela
a plakala, jak tvrdo spíme,
v belostný mramor vtelená
v mrákavy čnie už medzi rovmi,
a nech si stoletia dumajú,
či sme my v hrobe všetci rovní.

Čo vidieť zhora na zemi?
Ach, stopy ťažké Pána nebies
a mŕtvych, jak sú blažení,
keď prikrmujú korene briez.
Dvíhajú vodu kolesá,
zvlažená sa zas prihovor mi,
jak stoletia tam dumajú,
a my sme v hrobe všetci rovní.



Uploaded byRépás Norbert
PublisherKalligram, Ústav slovenskej literatúry SAV
Source of the quotationŽofia a iné básne, ISBN: 978-808101-677-6
Bookpage (from–to)397-398
Publication date

Válasz a sírból (Hungarian)

Utolsó igric-sarjadék,
ki keseregsz a mester haltán,
midőn hajnalra gyűlt az ég,
sípot adott az inaló Pán.
A Dunán felszél sír, nyüszít,
dalodban éppen ennyi kín van,
de merengnek a századok,
s egyenlők lettünk mind a sírban.

Miért vagy kétségbeesett?
Miért bámulsz föl a vén sziklára?
A parti korzón hölgysereg,
s a bárban új prímás cifrázza.
Engem kutatsz a rom falán,
loggiáin, ott, hol fecske illan,
hol merengnek a századok,
s egyenlők lettünk mind a sírban.

Az ősi dicsőség oda,
leszállt a póthoz a várkisasszony.
Minden viskó és rossz szoba
terem olyat, ki simogasson.
Nosztalgiát dajkál az ég
fémmel ötvözött esti pírban,
míg merengnek a századok,
s egyenlők lettünk mind a sírban.

A sáncon túl az éj az úr,
s csupasz fal int a néma égre,
rég elhunyt madame Pompadour,
s bukott az úr, ha nem hölgy védte.
Vajh ki szeretne minket itt?
A sok királyi herceg hol van?
Merengnek rajt’ a századok,
s egyenlők lettünk mind a sírban.

Lovagi tornák voltának,
zsoldosok álltak léniákba,
ha Marsszal síkra szállt a had,
vadászok élén jött Diána.
Lakomázott az igric is -
vadászeb, farkastorba hittan.
Merengnek rajt’ a századok,
s egyenlők lettünk mind a sírban.

Varázslógúnyád fölvevéd,
rejtélyes voltál, s szánni kellett,
karddal, mordállyal övezéd
magad, mert hét gonosz közéigett,
banyákra ostort hordozál,
a vátkáplánt utáltad nyíltan:
merengnek rajt’ a századok,
s egyenlők lettünk mind a sírban.

Hogyan volt merszed, öregem,
szemed várablakra emelni?
Untad a padlóköveken,
s vélted, jobb bitón lengedezni?
Minden szerelmes igricet
husángos szolgák űztek vígan,
merengnek rajt’ a századok,
s egyenlők lettünk mind a sírban.

Meggyőzte szavad a homályt,
átrepült a falon az ének,
a bús Donna nótát kívánt,
a várúr meg nyelte a mérget.
Kis női praktikák felől
egy-egy könnyed szó könnyen illan.
Merengnek rajt’ a századok,
s egyenlők lettünk mind a sírban.

Mit látni fentről idelent?
Lásd bölcs eszét az ég Urának,
s lám, boldogok a holtak, mert
táplálhatják lentről a fákat.
Forog az öntözőkerék,
mondjad megint, bár szádban víz van,
hogy merengnek a századok,
s egyenlők lettünk mind a sírban.

Könyörgünk egy kis életért,
amely - miként a játszi pille
gubót sző és megint kikéi,
és jeggyel ékes szárnya íve -
közelget, elszáll, visszajő,
néha mogorván, néha vígan.
Merengnek rajt’ a századok,
egyenlők lettünk mind a sírban.

Igric valék én hajdanán:
e percben kisebb úrnak látsz tán?
Villával döfték át ruhám,
s űz a kaszás a Kriván táján.
Meghívód, úrnőm, itt hevert
sokáig e remetelikban:
merengnek rajt’ a századok,
s egyenlők lettünk mind a sírban.

Mi változott a földtekén?
Az ég gyöngébb, vagy erőnk nőtt meg?
Bohó vagy, s nem látod, szegény,
hogy mások konyháján mi főhet.
Veri az igric a dobot:
a postillon bohóccá hibbant.
Merengjenek a századok,
egyenlők lettünk mind a sírban.

Ne légy álomszuszék, szívem,
le azzal a kecskeszakállal,
pátriához érünk íziben,
s tossz a pecsét, nem enged által.
Hogy járhatnánk túl az eszén?
A browningod, remélem, itt van!
Merengjenek a századok:
egyenlők lettünk mind a sírban.

Égett a hárs, lángolt a hárs
az ős pozsonyi temetőben,
alatta gyönge szűz vigyáz
könnyét hullajtva, ontva bőven;
fehér márvánnyá merevült,
sírunk fölött felhőkre villan,
míg merengnek a századok,
s egyenlők lettünk mind a sírban.

Mit látni fentről idelent?
Lábnyomait az ég Urának,
s lám, boldogok a holtak, mert
táplálhatják lentről a fákat.
Forog az öntözőkerék,
mondjad megint, bár szádban víz van,
hogy merengnek a századok,
s egyenlők lettünk mind a sírban.



Uploaded byRépás Norbert
PublisherEurópa Könyvkiadó-Tatran Kiadó (Budapest-Bratislava)
Source of the quotationValentín Beniak – Válogatott versek
Bookpage (from–to)82-85
Publication date

minimap