This website is using cookies

We use cookies to ensure that we give you the best experience on our website. If you continue without changing your settings, we'll assume that you are happy to receive all cookies on this website. 

Móricz Zsigmond: Buď dobrý až do smrti (Légy jó mindhalálig in Slovak)

Portre of Móricz Zsigmond

Légy jó mindhalálig (Hungarian)

A második óra magyar volt. A magyart egy fiatal segédtanár tanította, akinek már megjelent egy-két verse egy budapesti lapban, s mindenki azt mondta róla, hogy rém nagy költő. Tulajdonképp esküdtfelügyelő volt, vagyis végzett teológus, aki néhány órát tanított a gimnáziumban, s felügyelt a bentlakósokra. Ez a tanár fiatal volt, még semmi bajusza se volt, de már olyan szórakozott ember volt, amilyet sose látott életében, akárhányszor egészen összevissza szavakat mondott, s mindjárt elpirult, aztán olyan ijedten nézett körül, mint egy megijesztett kiskutya. Ahogy belépett, mindenki elkezdett nevetni.
– Mit nevettek? – kérdezte Misi.
– Nem látod?
– Mit?
– Birkanyírás vót.
Először nem értette, aztán egyszerre neki is annyira komikusnak tűnt fel a tanár feje, aki frissen nyírva jött a borbélytól, hogy fuldokló kacagásban tört ki. Bedugta az öklével a száját, s mikor leültek, lehajtotta a fejét a padba, s a könnye potyogott.
A tanár sem értette őket, de mikor rendes mozdulatával a fejéhez nyúlt, mert minden két percben végigtúrta a haját az ujjaival, s erre erősebb lett a nevetés: rájött.
Lángvörös lett s lesütötte a fejét, és ő is elkezdett nevetni.
– Látom, hogy ezen nevetnek – mondta magázva, mert ő volt az egyetlen, aki máris magázta őket. Pedig ki volt adva a tanárok közt, hogy az ötödik gimnáziumig tegezni kell a diákokat. – Hát kérem, ne csodálkozzanak rajta, hogy megnyiratkoztam, én legjobban szeretnék hosszú hajat viselni, egészen hosszút, de akkor Debrecenben megbámulnának az utcán, s így osztán addig halasztom a nyiratkozást, míg egyszer csak olyan leszek, mint egy vadember, s máma még az a pech is ért, hogy a szél elvitte a kalapomat. – Erre még hangosabb lett a kacagás. – S míg utána szaladtam, a szél fújta a hajam: hát szóval, bementem a legelső borbélyhoz és megnyiratkoztam; hát ez rettenetes, mit csinált velem, nagyon megnyírt, én mindig szerettem volna neki megmondani, hogy az istenért kedves mester… de hát a borbélynak nem lehet szólni, mert még levágja a géppel az ember fejét, nem igaz? – Erre iszonyú hahota lett. – Hát most már viselni kell így a fejemet, míg megint meg nem nő a hajam… hiába, mindenki olyan kalappal köszön, amilyen van neki, illetve mindenki olyan fejet hord, amilyet a borbély csinál neki… nem igaz?
Rettentőket nevettek, s az egész óra nem ért semmit, hiába könyörgött a tanár egész megaprehendálva:
– De hát, az istenért, ne nevessenek, mert mindnyájuknak ötöst írok be.
Ezen még jobban kacagtak, mert nincs ötös; a legrosszabb kalkulus a négyes, de a tanár a leányiskolában is tanít, s a kislányokat ezzel szokta ijeszteni.
Hát ezen a napon bizony a kisdiák nem sokat tanult, de annál nagyobb önérzetre tett szert: a pakk büszkesége dagasztotta a szívét, s még soha ilyen frissen nem ment fel a coetusba.
Ahogy benyitott, látja, hogy mindenki az asztal körül áll s eszik. Gyanút fogott, nem tudta, mit esznek, de megérezte, hogy baj van.
Az ő csomagja fel volt bontva, azt ették.
Persze óriási kacagás lett az ő rovására.
A szobafőnök csak később jött be, s szigorú lett.
– Ki bontotta fel?
Nem akadt gazdája, azt mondták, hogy mikor bejöttek, akkor már fel volt bontva, s az asztalra téve; azt hitték, Misi tálalta ki, de ez hazugság, mert Misi nem bontotta fel, ő a ládáján hagyta.
Bár bezárta volna!
Szégyellt szólni, csak félt, hogy valami olyan is van benne, amit nem szabad másnak látni.
A levelet keresgélte legelébb.
– Itt a levél! – kiáltott fel Andrási, aki első diák létére szintén ludas volt a dologban. Az A-istáknak nem volt második órájuk, s feljöttek a coetusba; ők hárman bontották fel, Andrási, Böszörményi, s egy 21. coetusbeli, akit Tök Marcinak csúfoltak.
Pogácsa volt a levélbe pakolva, mert nem szabad levelet küldeni a csomagban. Misi az ablakhoz sietett vele, s elolvasta, közben egy pogácsát majszolt. Mikor gyorsan végigolvasta:
– Hol a kenőcs? – mondta.
– Micsoda kenőcs?
– Azt írja édesanyám, hogy kenőcsöt csinált, azzal kenjem a kezemet, ha a szél kifújja, meg a cipőmet is itassam által vele, akkor nem járja át a víz… itt van megírva!
– Kenőcs! – mondta Böszörményi sápadva – hát az kenőcs vót?
– Micsoda?
– Hát amit kenyérre… kentetek.
– Ki kente? Te kented! – szólt elvörösödve Andrási.
– Nézd csak, ő ette meg, oszt még ránk kenné! – kiabált Tök Marci.
– Hát te nem ettél belőle? Nem te kented legjobban?
– Nem hát! Mer nem attál belőle, alávaló pimasz, szemtelen disznó, piszok gazember, nem aszontad, hogy ezt magadnak szántad?! – kiabált kivörösödve Tök Marci.
– Ne ordítson itt! – kiáltott rá a szobafőnök.
– Ha én ettem, ő is ette! Ha én ettem, ő is ette!
A többiek előbb elámultak, aztán rettentően kacagtak.
– Én azt hittem, hogy vaj.
– De jó, hogy nem ettem belőle, mondtam, hogy avas! Én mondtam, hogy avas!… Büdös, azt mondtam! – kiabált Andrási.
– Büdös is vót, no!
– Mégis megettétek!
– Kicsit büdös, ale jó!
– Jó bendőbe jó!
– Most aztán mi lesz?
– Ki lehet rókázni.
Iszonyú kacagások és ökröndözések lettek. Böszörményin mindenki nevetett, mert ő falta fel a legnagyobb részét, csak azért is, hogy ne maradjon belőle Misinek.
Misi eltette a csomagot a ládába.
Ezen az estén nem lehetett egyébről hallani, csak a kenőcsről, amit Böszörményi meg Tök Marci bekaptak.
A végén pálinkára konferáltak, s hoztak egy üveg gugyit, hogy leöblítsék a kenőcs ízét.
Este Böszörményi már átkozott dühös volt, s végül is kirukkolt:
– Elloptátok a késemet!
– Ki lopta el?
– Itt vót az asztalon, mindenki avval ett, mit tudom én, mék vágta zsebre.
– Fogd be a szád!
– Aggyátok elő!
– Add elő te a kenőcsöt!
Mindennek ez lett a vége.
Még a teológusok is mind megtudták még akkor este a konviktusban, hogy egy kisdiáknak csomagja jött, s legelőször a csizmatisztító kenőcsöt zabálták meg belőle a coetusbeliek.
A szobafőnök borzasztó szégyellte a dolgot, s azt mondta, hogy lemond a szobafőnökségről és kiköltözik a kollégiumból.
Este későn aludtak el, s még mikor mindenki szunyókált is már, akkor is megszólalt Nagy úr, a kisebbik nyolcadosztályos, aki nagyon tréfás tudott lenni, pedig rém komoly ember volt:
– Mintha subickolást hallanék… valamelyiknek a hasába…
Böszörményi szuszogott az ágyában, s viharos kacagásban törtek ki a diákok a megjegyzésre.
Felverték Böszörményit, aki felállott az ágyban, s a pokrócából kötelet csavart, s azzal verekedett.
– Elloptátok a késemet, alávaló, tolvaj bitangok! – ordította. – Ilyen piszok pakk, ami ez vót, ilyen kódus pakk, majd azt nézzétek meg, amit én fogok kapni: egész sült liba lesz benne!
– Ebbe is vót egy kis jó kenőcs.
Éjfél is elmúlt, még mindig tombolt s újra meg újra fellobbant a kenőcshecc.
Másnap az iskolában folytatódott a dolog, a kenőcsevés híressé lett, s Böszörményi mint egy kivert bika tombolt. A másik kettőn nem is száradt rajta semmi, mert mindig egy bűnbak kell a világnak, a legfeltűnőbb valaki, s a kisebbek elsikkadnak, eltűnnek, hogy arra az egyre járjon a rúd, támadás és harag és nevetség.
A csomagban levő holmiknak olyan furcsa szaga van, „madárlátta kenyér” – mondta az édesapja, ha megjött messze útról, s a tarisznyából kenyeret vett ki: ilyen ajándékot szokott hozni, s ennél nagyobb örömet nem is adhatott volna egy apa sem a gyermekének.
Mikor nem kacagtak, akkor mindig a szüleire gondolt. Az édesanyja levelét a füvészkertben olvasta el alaposan, mert ott legkevesebben szoktak lenni. Sírt, mint a bárány, elbújva a legtitkosabb bozótba, s mikor jól kisírta magát, és haza akart sietni, mert közeledett a délutáni iskola, egyszer csak úgy állott meg, mintha a lába gyökeret vert volna a földben.
Egy fiatal legény dolgozott a virágágyban, s a fején ott volt…
Igen, ott volt a fején, határozottan megismerte, az ő kalapja.
Biztosan megismerte, a lehajló sertéről, meg a színéről is, olyan zöldes színű volt, mint mikor ő elvesztette, s vékony zsinórja volt, és nem pántlikája.
Soká nézte, szerette volna megszólítani, de nem merte. Az ő fején még most is ez a rongyos szalmakalap volt, s a jó kalapja itt van egy lépésnyire, másnak a fején, és hogy tönkre van már, csupa piszok és gyűrött, és mintha nem is az ő kalapja volna… S nem és nem merte azt mondani, hogy: „Kérem, adja ide a kalapomat!”
Távolról meghallotta a kollégium udvarán a csengőt, és futni kezdett, mintha rákiáltottak volna, s akkor délután olyan szomorú volt és bánatos, mintha az egész élete nyomorult lett volna, de senkinek sem merte megmondani, mert szégyellte, hogy olyan ügyetlen szamár volt, hogy elveszítette a kalapját, s nem akarta, hogy kinevessék, mert biztosan kinevették volna… Mint Böszörményit a kése miatt…
A Böszörményi késével viszont mi történt!
Mikor felment a lakásba este az óráról, éppen rakta a fűtő, a szolga a tüzet a kályhába; kívülről lehetett fűteni, a kulinából, de maga a kályha, nagy vashenger, odabent volt a szobában, e körül a kályha körül szoktak estefelé összeülni vacsorára menés előtt, s a felnőtt diákok vendégeket is szoktak fogadni, volt egy nyolcadikos, Páncél úr, aki sokat járt Lisznyai úrhoz, a szobafőnökhöz, meg egy Haranghy úr, nyolcadikos költő, aki verseket írt, s meg is jelent a debreceni lapokban, s az is sokszor bejött hozzájuk, most is ott ültek a kályha körül és beszélgettek. Simonyi óbesterről mondott Haranghy úr egy történetet, hogy a legvitézebb huszár gyerekkorában cívisfiú volt, s egyszer felment verebet szedni a veres toronyba. Hát észreveszi, hogy kívül egy repedésbe varjúfiók van, akkor kidugtak egy deszkát, ő kiállott annak a végére, úgy szedte ki lábujjhegyen a kis varjúkat a kebelébe. Azt mondják neki: „Adsz-e belőle?” „Nem adok!” Erre megharagudtak: „Eleresztjük a deszkát, adsz-e belőle?” „Nem adok!” Eleresztették, ő meg leesett a veres torony tetejéről, akkor felugrott, elszaladt, és fügét mutatott nekik: „Azért se adok belőle!”
Ez borzasztóan tetszett neki s egész álmélkodott. Közben a ládája rendezgetésével volt elfoglalva, az újonnan jött fehérneműit rakta be, s a csomag morzsáit seperte ki a ládából: hát amint a többiek a kályha körül ülnek, ő pedig egyedül dolgozik a sötétben, a kezébe akad a Böszörményi kése.
A szíve verése is elállott.
Előbb csaknem kikiabálta, hogy „megvan a kés”, aztán megijedt, hogy Böszörményi rögtön ordítani fog, hogy: „Elloptad a késem, el akartad lopni, hogy került volna másképp a ládába!” – és más efféléket. Nem szólt tehát, csak félretette a kést, s a sötétben tovább maszatolt a ládában, aztán újra meg újra megtapogatta a kést, már ráismert, ez egy halnyelű kés volt, nagyon gyönyörű kis kés, csillogó fényes volt a nyele, gyöngyházból volt a hal alakja, és még szeme is volt a halnak.
Aztán mindjárt arra gondolt, hogy úgyis megették az egész csomagot, alig hagytak belőle neki valamit, meg hogy a kertészsegéd is az ő kalapjában jár, ezt a kést nem is fogja visszaadni, hanem haza fogja vinni az öccseinek megmutatni, s milyen nagyszerű lesz, ha azok látják, hogy ő milyen kést szerzett Debrecenben! 



PublisherAkkord Kiadó, Budapest, 1998

Buď dobrý až do smrti (Slovak)

Druhá hodina je maďarčina. Profesorom maďarčiny je mladý suplent, ktorému v istom peštianskom časopise vyšli zo dve básne, nuž ho pokladajú za úžasne veľkého básnika. Je on vlaste dozorcom v konvikte, inak skončeny bohosloves, ktorý učí niekoľko hodín na gymnáziu a pritom dozerá na internátnikov. Mladý človek, po fúzach ani stopy, ale už teraz taký roztržitý, že takého človeka ešte nikdy nevidel: neraz potára kadečo dve na tri a hneď sa zapýri, potom sa zobzerá taký vyjavený ani naplašený psík.
Len čo vkročil, všetko sa začalo vyškierať.
- Čo sa smejete? - pýta sa Misi.
- A nevidíš?
- Čo?
- Bolo strihanie oviec.
Najprv nepochopil, no odrazu sa profesorova hlava i jemu zazdala taká komická, že sa na zadusenie rozchichúňal; profesor očividne práve vyšiel od holiča. Misi si zapchal ústa dlaňou, a keď si posadali, zohol sa pod lavicu, čo nevládal zadržať slzy.
Profesor tiež nič nechápal, ale keď si so zvyčajným pohybom siahol na hlavu, že si - ako doteraz podchvíľou - začrie prstami do vlasov, a smiech nato ešte zmocnel, vtedy sa dovtípil. Vzblkol, sklonil hlavu a roztriasol sa v smiešku.
- Vidím, čo vás rozosmialo, - vraví; inak on jediný im už teraz vyká, hoci profesori majú prikázané študentom až po piatu triedu tykať. - Nuž, prosím, nečudujte sa, že som sa dal ostrihať; ja by som mal najradšej dlhé vlasy, celkom dlhé, aby ma v Debrecíne na ulici obdivovali, a preto potom tak dlho odkladám so strihaním, kým raz bude zo mňa hotový divach, a tu len keď ma dnes stihne nehoda: vietor mi uchytil klobúk. - To vzbudzuje novú salvu smiechu. - Ako tak uháňam za ním, vietor mi razvieval vlasy: nuž, slovom, vošiel som k najbližšiemu holičovi, že si ich dám skrátiť; a to je strašné, čo porobil so mnou, priveľmi ma ostrihal; ja by som mu bol po celý čas rád povedal, že preboha, drahý majster... ale či sa môžeš holičovi prihovárať, ešte ti trafí odrezať hlavu mašinkou, nie pravda? - Po týchto slovách sa strhol nehorázny chachot. - Nuž teraz mi už neostáva iné, len chodiť s takouto hlavou, kým mi vlasy znova nenarastú... Raz darmo, človek sa musí pozdravovať takým klobúkom, aký má, respektíve chodiť s takou hlavou, akú mu spraví holič... no nie?
Rehot nadobudol strašlivé rozmery a celá hodina stojí za fajku dymu, darmo profesor celý zaprehendovaný modliká:
- Ale veď sa nesmejte, preboha, lebo vám všetkým napíšem pätorku.
To ich ešte väčšmi rozveseľuje; totiž profesor učí aj na dievčenskom ústave a dievčatá tiež strašieva pätorkami.

Teda v tento deň sa študentík veru neveľa naučil, ale zato nadobudol tým väčšie sebavedomie: srdce má preplnené hrdosťou nad balíkom, takže sa taký oživený ešte ani raz nevracal do coetusa.
Len čo otvoril dvere, vidí: všetci stoja okolo stola a jedia.
Pojal podozrenie; nevie, čo jedia, no vycítil: zle je.
Jeho balík bol otvorený, ten jedli.
Pravda, strhol sa obrovský smiech na jeho rováš.
Senior prišiel iba neskôr a prísne spustil:
- Kto otvoril balík?
Gazdu nikde - všetci sa božia, že keď vošli, už ho našli razbalený na stole; mysleli si, Misi to povykladal, ale to je klamstvo: Misi nič neotváral, on si balík nechal na kufri. Bodaj by si ho bol zamkol!
Hanbí sa ozvať, len sa bojí, aby sa v balíku nenašlo, čo iný nemá vidieť.
Po liste sa zháňa predovšetkým.
- List? Tu je, - zvolal Andrási, ktorý ako eminent tiež mal prsty va veci. Žiaci A triedy nemali druhú hodinu, nuž vybehli do coetusa; balík otvorili tí traja: Andrási, Böszörményi a jeden z 21. coetusa, s prezývkou Marci Tekvica.
Keďže v balíkoch neslobodno posielať listy, za list poslúži papier, do ktorého mu mamka zabalila pagáčiky. Misi sa náhli s ním k obloku, že si ho prečíta; idúcky žuje pagáčik. Len čo prebehol list očami, volá:
- A krém je kde?
- Čo za krém?
- Mama píše, že mi spravila masť, mám si ňou ruky natierať, keď mi popukajú na vetre, a topánky namastiť, aby nepremokala cez ne voda... aha, tu to stojí.
- Krém! - a Böszörményi očividne zbledol. - Tak to bol krém?
- Čo?
- Nuž čo ste natreli... na chlieb.
- Kto natrel? Ty si natieral! - sčervenel Andrási.
- Pozri, on zhlce a na druhých by to chcel natrieť! - vykrikaval Marci Tekvica.
- A ty si nejedol z neho? Nenatrel si si najhrubšie?
- Nie veru! Skôr ty!
- Ale ja? Veď si všetko pohltal, ty galgan podlý, bezočivý, nuž či si nepovedal, ty zbojník, že si to nedáš? - kričal Marci Tekvica, celý červený.
- Nerevte mi tu! - okríkol ho senior.
- Ja som jedol, aj on jedol! Ja som jedol, aj an jedol!
Ostatní najprv otvorili ústa, potom sa dobre nepopučili od smiechu.
- A ja, že maslo.
- Dobre, že som z toho nejedol, hneď som povedal, že je potuchnuté. No nevravel som, že je potuchnuté?... Smrdí, reku! - vykrikoval Andrási.
- A čo na tom, keď smrdelo?
- Predsa ste ho pochovali.
- Trochu posmrdkáva, ale zato zbaví.
- Dobré sa samo chváli.
- A nič sa mi nestane?
- Budeš chváliť Dávida.
Nehorázny rehot a grganie neberú konca, najmä na Böszörményiho rováš, lebo on pohltal najväčšiu č astku už len preto, aby nezvýšilo Misimu. Misi odložil balík do kufra.
A celý večer sa ani nehovorí o inom, len o kréme, čo Böszörményi s Marcim Tekvicom pohltali.
Večer Böszörményi trieskal-vrieskal od jedu a napokon vyrukoval:
- Nožík ste mi potiahli!
- Kto?
- Tu na stole ležal, všetci ste s ním jedli. Čo ja viem, ktarý si ho pichol do vrecka.
- Netrep!
- Sem s nožíkom!
- A ty s krémom.
Tak sa končia všetky škriepky.
Ešte v ten večer zvedeli v konvikte i bohoslovci, že ktorémusi žiačikovi prišiel balík a že mu chovanci vyžrali z neho krém na čistenie čižiem.
Seniora vec náramne škrie; vyhlasuje, že zaďakuje zo seniorstva a z kolégia sa odsťahuje.
Nadišla i noc, a tu, ako všetci začali podriemkávať, ozve sa pán Nagy, menší z oktávanov, čo nepohrdne dobrým fígľom, hoci je inak strašne vážny človek:
- Akoby som počul šuviksovať... voľaktorému v bruchu...
Böszörményi na posteli fučí a na pána Nagyovu poznámku sa študenti dávajú do pustého rehotu.
Böszörményiho zdurili, no on si v posteli zastal, skrútil z pokrovca gundžu a rozháňa sa:
- Nožík ste mi potiahli, zlodeji zlodejskí, naničhodní, - vykrikuje. - Daj sa mi svete, aj s takým biednym pakľom, ako bol tento, taký žobrácky pakeľ. Potom vytrčíte okále, až ja dostanem pakeľ: bude v ňom celá pečená hus!
- Aj v tomto bol fajnový krémik.
Prešla i polnoc a šanty s krémom len neberú konca.
Na druhý deň mala vec pokračovanie v škole, krémová zájedka nadobúda čoraz väčšiu povesť a Böszörményi besnie ako zmlátený byco. Druhí dvaja obišli nasucho, lebo svet sa vždy uspokojí s jedným hriešnikom, s jedným z najokatejších, a tí menší zapadnú, rozplynú sa, aby sa tomu jednému čím viacej ušlo: trestu i útokov, hnevu i posmechu.
V balíku poslané veci majú preľúbeznú vôňu - „chlieb, čo poslala líška“, hovarieva otec, keď prichádza z ďalekej cesty a vyberie z kapsy chlieb: také darčeky nosieva a väčšej radosti od tej by nedal nijaký iný otec svojmu decku.
Keď smiechy tíchli, vždy myslieval na rodičov. S mamkiným listom sa uchýlil do botanickej záhrady, že si ho dôkladne prečíta, lebo tam nebýva toľko svedkov. Bračal ako baran, ukrytý v najtajnejšej húštine, a keď sa do vôle vyplakal a rnal sa pobrať domov, lebo sa blížil čas popoludňajšieho vyučovania, odrazu len zastal ako zakopaný.
Na kvetnej hriadke pracuje akýsi mládenec a na hlave má...
Áno, má na hlave - poznáva ho celkom isto - jeho klobúk.
Dobre ho poznáva po previsnutej štetine, ba aj po farbe; je takej istej žltkastej farby, ako keď ho stratil, a miesto stužky je na ňam tenká šnúrka.
Hodnú chvíľu si ho obzeral, rád by mládenca oslovil, ale nie a nie sa odhodlať. Sám má na hlave ešte vždy ten prekliaty slamenák, a jeho klobúk tu, pod nosom, na cudzej hlave, a aký je už znivočený, zašpinený a dokrčený, ani čo by nebol ten jeho... A on nie a nie povedať: prosím, vráťte mi klobúk!
Začul vzdialený zvuk cengáča zo dvora kolégia, nuž sa dal do behu, ani čo by ho boli vystrelili, a v toto popoludnie mu je tak clivo, toľký žiaľ ho kvári, že si pripadá ako najostatnejší na svete. Ale by sa nikomu nezdôveril: hanbí sa, že je taký kyptoš kyptavý, klobúk si stratí, a nechce, aby ho vysmiali... Ako Böszörményiho pre nožík...
A hľa, čo sa porobilo s Böszörményiho nožíkom!
Keď večer po hodine vbehol do izby, kurič-sluha práve prikladal do kachieľ; kúri sa zvonka, z kutice, ale samy kachle, hrubánsky železný valec, sú dnu v izbe, a okolo nich vždy v podvečer, pred odchodom na večeru, posedávajú a besedujú študenti, starší i s privedenými hosťami: istým pánom študentam Páncélom, oktavánom, ktorý navštevuje pána študenta Lisznyaiho, seniora, ako aj s istým pánom študentom Haranghym, oktavánam-básnikom, ktorý píše básne, ba už mu aj vyšli v debrecínskych časopisoch.
Pán Haranghy rozpráva historku o oberstovi Simonyim, o tom, ako sa raz tento hrdinský husár, čo bol za detstva prôsťa, vybral na Červenú vežu za vrabcami. Odrazu len zbadá v pukline z vonkajšej strany mladé vrany; vystrčili dosku, on prešiel po nej na samý koniec a stojac na prstoch, vyberá vranky a kladie za košeľu. Spoločníci na neho volajú: ale nám dáš z nich? Ba ešte čo! Nasrdili sa: dáš z nich, alebo pustíme dosku? Nedám! Pustili dosku, on zletel z vrcholca Červenej veže, padá na rovné nohy ako mačka a ukazuje figu: a just nedám.
To sa Misimu prenáramne zvidelo, nevie sa prenačudavať. Medzitým sa baví upratovaním svojho kufra, ukladá doň čistú bielizeň a vymetá omrviny z balíka: slovom, ako si tak ostatní posedujú okolo kachieľ a on sa sám zvŕta v šere, odrazu mu príde pod ruku Böszörményiho nožík.
Srdce sa mu zastavilo.
V prvej chvíli len-len že nezvalal: „Nožik!“, ale vzápätí sa zháčil; veď by sa Böszörményi zaraz razkričal: „Potiahol si ho, chcel si mi ho ukradnúť, akože by sa bol mohol dostať do kufra!“ a podobné táraniny. Nevraví teda nič, nožík iba odložil nabok a vo tme neprestáva prekutávať v kufri, znova a znova ahmatáva nožík, celkom si zvyká naň: kovaný „na rybku“, prekrásny vreckový nožik, s jagavou, ligotavou rúčkou, rybka celá z perlete, a ani oko jej nechýba.
Celý bol preč od vzrušenia. Nožík ukryl v tajnej priepravke svojho kufra. Jeho kufor totiž slúžil voľakedy starému otcovi (to jest mamkinmu otcovi) ako debna na koči, na ktorom chodieval v žiackych rokoch do Šarišského Potoka, a ten kufor má tajnú priepravku. Dno riadneho priečinku na ľavom boku sa dá vybrať, lebo je dvojité, a možno v ňom skryť peniaze alebo menšie predmety; záver sa otvorí, keď dve paličky potisne vpravo i vľavo, ale to by nepoznal nikto, keby nevedel, že je to tajný priečinok. Nožík položil za tmy na to tajné miesto a umienil si neotvoriť ho, pokým mu len nepríde odísť domov.



Source of the quotationBuď dobrý až do smrti, p. 32-38., Mladé Letá, 1968

minimap