Ez az oldal sütiket használ

A portál felületén sütiket (cookies) használ, vagyis a rendszer adatokat tárol az Ön böngészőjében. A sütik személyek azonosítására nem alkalmasak, szolgáltatásaink biztosításához szükségesek. Az oldal használatával Ön beleegyezik a sütik használatába.

Hviezdoslav, Pavol Országh oldala, Szlovák életrajz

Hviezdoslav, Pavol Országh portréja
Hviezdoslav, Pavol Országh
(1849–1921)
 

Életrajz


HVIEZDOSLAV, vl. m. Pavol Országh, 2. 2. 1849 Vyšný Kubín – 8. 11. 1921 Dolný Kubín, básnik, dramatik, prekladateľ, jeden z hlavných formovateľov estetickej koncepcie svojej generácie. Študoval na gymnáziu v Miškolci (Maďarsko) a Kežmarku 1869–72 na právnickej akadémii v Prešove. V 70. rokoch sa viackrát pokúsil o uplatnenie prvkov epického videnia skutočnosti (Zmier, Jano Bodora, Ilona Žltovlas). Naplno ich rozvinul až v 80. rokoch v epose Hájnikova žena (1884–86). Vznik tohto diela sa viaže na dobovú situáciu hľadania sociálne záväzného kultúrnohistorického modelu, ktorý bol východiskom riešenia sporu dvoch sociálnych vrstiev – zemianstva a sedliactva (gazdovstva). Ako sociálne dvojdomý básnik, majúci životné a existenčné zväzky s meštiactvom i sedliactvom a s ich kultúrami, hľadal variant takého kultúrneho modelu, ktorý by vyhovoval obidvom spoločenským zložkám. Napokon ho našiel – ako o tom svedčí spomínaný epos – v spojení vývinovo progresívnejšieho sedliactva s „vysokou“ európskou kultúrnou tradíciou meštianstva. H. tvorby sa po uverejnení Hájnikovej ženy rozrástla o rozsiahle lyrické cykly, epickú, dramatickú a prekladateľskú tvorby. Na začiatku jeho druhého „lyrického“ obdobia stojí 21 „kozmických“ Sonetov (1866), ktoré v kontexte ostatnej básnikovej tvorby majú osobitné postavenie: vykazujú znaky tzv. epopejnej poézie, ktorú formovali takí autori ako Dante, V. Hugo, I. Madách, J. Neruda, J. Vrchlický a i. Cestu hľadania nového životného pocitu v prehlbujúcich sa rozporoch reálneho života dovŕšil v básňach Letorostov I (1885) a v ďalších lyrických cykloch: Letorosty II (1886–87), Letorosty III (1896), Žalmy a hymny (1896), Prechádzky jarom, Prechádzky letom (obe 1898), Stesky (1903–06), Dozvuky (1909–11). Súbežne s lyrickou tvorbou H. realizoval epickú koncepciu svojho diela, ktorú postavil na veľkých sujetoch a kratšej epike. Po prvej epickej syntéze lyricko-epického charakteru (Hájnikova žena), nasledoval rad menších epických sond (Bútora a Čútora, Na obnôcke, V žatvu, Poludienok, Večera, Prvý záprah a i.), ktoré vystriedala druhá epická syntéza (Ežo Vlkolinský, Gábor Vlkolinský, Dve návštevy) a druhá časť kratších epických diel rozličného charakteru: biblické básne (Ráchel, Kain, Vianoce, Sen Šalamúnov), balady (U kaplice, Anča, Ošetrovateľky), epické skladby s roľníckou tematikou (Oráč a kosec, Deľba dedičstva), s historickou tematikou (Rastislav Pribina, Ľútosť Svätoplukova) a s tematikou povestí a fantastiky (Janošíkova stupaj, Pomsta mŕtvych, Topeľci). Vo svojej baladickej tvorby sa H. radikálne odklonil od ustáleného baladického žánrového povedomia. Táto radikálnosť sa prejavila najmä v tom, že neinovoval domáci romantický baladický žáner, ale vytrovil celkom nový typ balady – sociálnej. H. zväčša písal písal príležitostnú poéziu. V sonetovom cykle Krvavé sonety (1914, knižne 1919) sa vyrovnával s faktom „božieho trestu“ za hriechy ľudstva.
Už jeho prvé dramatické práce (Vzhledanie, 1868; Pomsta, 1869; Otčim, 1871) svedčia o tom, že autor opúšťa tradíciu platnú v slov. dramatike a prikláňa sa k typu drámy ako vysokého básnicko-dramatického útvaru shakespearovského typu. Herodes a Herodias, päťdejstvová tragédia predstavuje uvedený typ drámy zobrazujúcej problémy i konflikty života a dejín na všeľudskej úrovni.
Irodalom ::
Fordítás ::

minimap