This website is using cookies

We use cookies to ensure that we give you the best experience on our website. If you continue without changing your settings, we'll assume that you are happy to receive all cookies on this website. 

The page of Dušek, Dušan, Slovak Reception

Image of Dušek, Dušan
Dušek, Dušan
(1946–)

Reception

Charakteristika tvorby
Dušan Dušek obohatil slovenskú literatúru najmä tým, že svoju poetiku postavil na detaile s autobiografickým nábojom, čím sa jeho prozaická tvorba dostala do kontrapunktu s oficiálnou ideologizovanou literatúrou. Dušek sa vypracoval na jedného z najlepších slovenských poviedkarov. Svet jeho próz hýri drobnými rázovitými postavičkami, ktoré prinášajú na scénu nielen autorskú skúsenosť z detstva, ale aj humor, iróniu a osobitý poetizmus, založený na presne vystavanej metafore s konkrétnym príbehovým pôdorysom, ale aj imaginatívnosťou a jemnou psychologickou drobnokresbou. V jeho poviedkach v presnom prozaickom tvare spolunažíva realita s obrazotvornosťou, iracionalitou a tajomnosťou. Frekventovanou témou Dušekových poviedok je popri detstve aj vzťah medzi mladou a staršou generáciou, cez ktorý sa premietajú s kritickým akcentom zložité spoločenské, sociálne a politické súvislosti. V zbierke poviedok Teplomer sa popri všetkých týchto štandardných vlastnostiach dostávajú do popredia politické postoje autora k skutočnostiam totalitného režimu i k skutočnostiam po "nežnej" revolúcii roku 1989. Majstrovsky poskladaná farebná vitráž ľudských osudov v zbierke Pešo do neba vytvára obraz, cez ktorý k nám prenikajú lúče zážitkov, momentov a maličkostí, humorných ale i vážnych situácií, opísaných s hravosťou a ľahkosťou autorovi vlastnou. Dušek sa sústavne venuje scenáristickej a rozhlasovej tvorbe. (Alexander Halvoník)

O autorovi
Svoj skúsenostný komplex transformuje do prozaického tvaru, využívajúc niekoľko príznakových kompozičných a štylistických postupov. Najčastejšie je to zatemňovanie, stajomňovanie zmyslu rozprávaného príbehu alebo ľudských vzťahov a konfliktov. Čitateľ sa ocitá v pozícii náhodného, vonkajšieho pozorovateľa alebo svedka udalostí, rozhovoru a nechápe o čo ide postavám, môže si to len domyslieť alebo vytušiť. (…) Neurčitosť významu aj zmyslu prozaickej výpovede je v ostrom kontraste s jasným, presným iluzívnym zobrazením detailov i celku vecného a prírodného prostredia, deja alebo zovňajšku postáv. (Karol Tomiš)

Dušekov starostlivo zachytený mikrosvet, jeho obdivovanie navonok celkom obyčajných vecí (ktoré dostanú vďaka neočakávanej zmene optiky alebo prekvapujúcemu osvetleniu nový význam), odvaha vymýšľať v časoch chladnej pragmatickej jednoúčelovosti vzťahov, to všetko pomohlo prozaikovi vyhnúť sa konvenčnej, ba už i módnej nostalgii postáv nad zánikom starootcovského sveta. (Ivan Sulík)

Dušek odovzdáva spoločnosti zrelé prozaické umenie, založené na hlbokom poznaní duše dedinského človeka i sociálneho kontextu, v ktorom tento človek žije (či včera žil). Dušek sa nespolieha len na zážitok a poznanie, ktoré je ináč základom každého skutočného umenia, ale predkladá ho čitateľovi pomocou súčasných výrazových prostriedkov a z dnešných stanovísk, čím výrazne rozširuje paletu súčasnej prózy. (Rudolf Chmel)

„Románik“ Zima na ruky je najmä o spolupatričnosti, samozrejmej ako chlapčenské kamarátstvo, ostražitej ako dievčenská túžba, nostalgickej ako materinská láska zoči-voči rozbujdošenej záplave života. Niežeby toto všetko nebolo v predchádzajúcich Dušekových knihách, v tejto to však dostáva novú patinu dospeláckej zodpovednosti, rozkladajúcej sa nad svetodejinnými detskými križiackymi výpravami za mužnosťou v Piešťanoch päťdesiatych rokov minulého storočia ako dáky dáždnik svätého Petra a očividne provokujúcej v majstrovsky lapidárnom autorovi chuť na epiku a košaté príbehy.
Príbehy. Občas iba letmo naznačené, zriedka vypovedané v celej svojej poučnosti a exemplárnosti, najčastejšie eliptické, nedopovedané, nesfunkčnené vonkajším dramatickým napätím. „Románik“ má niekoľko príbehov vypovedajúcich za seba i za celok segmentárne členeného rozprávačstva. Všetky majú prinajmenej trojgeneračný záber, pretože ani jeden nie je vytrhnutý z jednoty času rozprávania, všetky súvisia s predkami a potomkami, ktorí sa raz určite o seba aspoň štrngnú v prúde roztečených slov alebo zvečnených momentiek, aby si odovzdali svoje posolstvo, aby upozornili, že všetkému nemožno porozumieť zrazu a navždy a že najväčším  ľudským nedorozumením je neporozumenie.
Pravdaže, v Dušekovej próze sa niekedy ťažko rozoznáva, koľko je v individuálnych drámach humoru a koľko irónie. Veď najmä v tejto tónine je napísaná celá tá hýrivá paráda iskriacich slovíčok, prešmyčiek, slovných hračiek, bonmotov i samopašne podaných hriechov, prehreškov i hriešikov, za ktorých zrkadlom pulzujú skutočné, nezriedka i krvavé drámy príslušníkov generácie Dušekovho polstoročia. Rozprávač to ako z klobúka vyťahuje z fiktívneho denníka slobodného chalana, ktorý napriek všetkému prežíva nehatené detstvo: všetko treba zapísať, lebo litera scripta nevpustí lož. A navyše – dramatik, humorista a ironik sa opäť uviedol ako nepolepšiteľný básnik: niektorým jeho riadkom či gagom už chýbajú azda len rýmy, aj to hádam len preto, aby čitateľ nebodaj nepodľahol ilúzii, že aj próza môže byť básňou. (Alexander Halvoník)

Autor o sebe
Sú to reči a rečičky, čo som dostal do daru, vošli mi do ucha a blúdili v tele spolu s obrázkami ľudí a krajiny, až sa premenili na atrament v mojom guľôčkovom pere.

Ocenenia
Cena Dominika Tatarku za knihu Pešo do neba (2000) 
Cena Trojruže v roku 1992
Literature ::
Translation ::

minimap