This website is using cookies

We use cookies to ensure that we give you the best experience on our website. If you continue without changing your settings, we'll assume that you are happy to receive all cookies on this website. 

Urban, Milo: Živý bič

Portre of Urban, Milo

Živý bič (Slovak)


Vedeli, že prezradil ho Kúrňava, lebo videli, keď viedol žandárov. Hnev proti nemu vzkypel znova. Znova mu začali robiť príkorie: do studne mu nahádzali výkalov, z plotov povylamovali laty a na dvere pribili tabuľu s nápisom: Tu býva Judáš. Keby nie notár a žandári, boli by ho z Ráztok vyhnali. Ale Kúrňava vtedy nešiel už ani k žandárom, ani k notárovi. Trpel.
Tú noc Adam Hlavaj donocoval v hámranskom mlyne, v stajni pri pastierovi, ktorého poznal ešte z Ráztok. Sotva sa však rozvidnievalo, odišiel a vrátil sa až v noci, celý premrznutý. Ráno odišiel znova a napoludnie bol už na Žiaroch, kopanici to patriacej k Ráztokám. Mal tu švagra i strávil uňho tri dni za vidna v kuchyni a v noci na šope pomerne v bezpečnosti, lebo Žiare ležali na holom, vysokom kopci, odkiaľ bol rozhľad na míle ďaleko. Živá duša tu nepristúpila, aby ju ostražitý ovčiarsky pes Lapaj nebol zbadal aspoň štvrť hodiny vopred. I v čase nebezpečenstva bol Hlavaj krytý úzkou rozsadlinou, ktorá ústila v mladom lese, stápajúcom sa už s lesmi Piľska. Bol by ta išiel už dávno, ale pre Evu nechcel.
– Bývaš tu ani v zámku, – povedal, keď prišiel.
Trnčík, jeho švagor, Evin brat, privítal ho srdečne. Bol starší už a trpel veľmi na záduch, preto sa nemusel obávať ani vojny. Vyhrešil Adama, že neprišiel hneď k nemu, potom ho pohostil a obrátil rozhovor na Evu.
– Mne tá Eva nejde do hlavy, – začal. – Nemôžem uveriť, že by ona bola vedela také niečo spáchať. Poznám ju predsa od malička... ale toto...
Adam Hlavaj bol by o tom najradšej mlčal, ale keď už prišla Eva do reči, nemohol vyhnúť. I riekol:
– Ja som myslel, nuž... úprimne ti poviem... nepekne o nej. Možno som mal aj nepekné slovo na ňu, a preto ani k tebe som nechcel ísť. Veď vieš, ako sa to dotkne človeka...
– Viem. Kdežeby... Také niečo!...
– Ale teraz to začínam ľutovať, – vyhŕklo odrazu z Hlavaja.
– Dozvedel si sa azda niečo? Lebo my tu nič nevieme.
– Dozvedel.
– I to vieš, kto ju skazil?
– Viem.
– Hm...
Trnčík pretiahol prstom po stole a zahľadel sa do škáry, kde sa dosky stretali, akoby váhal opýtať sa. Ale keď Hlavaj mlčal, zvedavosť premohla ho predsa.
– Kto to bol? – opýtal sa.
– Notár, – vyhodil Hlavaj to slovo z úst.
– Oltolický?
– On.
Hlavaj si vydýchol; zdlha, ťažko, pomedzi zuby, ako si vydyclruje človek, keď si oslobodí zaštipnutú rultu. Trnčík hľadel naň dlho, potriasajúc hlavou, akoby nemohol ani pochopiť, ani uveriť, čo počul. Prešiel znova prstom po stole i do škáry sa zahľadel, potom neistým, stíšeným hlasom sa opýtal:
– I čo micniš urobiť?
– Ak to bol on, tak...
– Tak?
– Zabijem ho, – vybuchlo z Hlavaja dute akosi, kruto.
– To zas... – usmial sa Trnčík rozpačite.
Ale Hlavaj pokrčil plecami a náruživo povedal:
– Čo môžem iné robiť? Povedz?
A keď Trnčík nepovedal nič, Hlavaj týmže hlasom pokračoval:
– Žalovať ho nemôžem, prinútiť k dajakému zadosťučineniu tiež nie. Zbiť? Psa by som len rozbesnil. A... Evy nazad nedostanem.
– Veď už... Ale zabiť...
– Prečo?
– Hriech.
– Tristohromov! – zahrešil Hlavaja vyskočil, sťaby ho had bol uštipol. Rozkročil sa, oči sa mu zapálili i tak, jedovate, prudko hovoril: – Či Rusov zabíjať nebol hriech? A zabíjali sme ich na tisíce, takých, ktorých sme jakživ nevideli, ktorí nám ani toľko neublížili, čo by tuto za necht vošlo. Začo, prečo tie chúďatá, čo neublížili nikomu, umierali? A taký zdochliak, taký prznič cudzích žien, ktorý v živote dobrého neurobil, môže beztrestne páchať svinstvá? Takých tam mali vyhnať, nech sa pozabíjajú, ale nie nevinných ľudí, ktorí nemôžu na svoju obranu ani prstom pohnúť. Hriech, kamarát, vymysleli pre nás, ale oni ho nepoznajú. Hriech im je len poistkou, aby sme ich nespálili. Ja nepoviem, že hriechu niet: hriech je, ale keď sa ho jedni stránia, majú právo žiadať, aby sa ho stránili aj iní, a nie aby ho využívuli na... zločiny.
Hlavaj prestal a Trnčík využil prestávku.
– Boh ho potresce.
– Boh!... – vyvalil z úst Hlavaj, – to je pekné, ale... keď ty máš vred na tele, budeš čakať, kým sa ti sám vyleje? Či nevezmeš ihlu a neprepichneš ho? Nechajte si ho, toho notára, nech vám sprzní pol dediny. Zomrie kedysi, veď zomrieť musí, a potom ho boh potresce.
Ale hneď miernejšie doložil:
– Tu nejde o to, či ho boh potresce alebo nie; tu ide o odstránenie nepríležitého človeka, o odstránenie vredu.
– Ale zbaviť sa a zabiť je rozdiel, – namietal Trnčík.
– Dobre, zbavte sa ho, – usmial sa Hlavaj. – Nielen že sa ho nezbavíte, ale pošlú vám ešte na krk regiment vojska, aby ste sa ho nemohli zbaviť. Vieme, ako to ide.
Hlavaj viac nehovoril. Trnčík sa zamyslel i myslel dlho, preťahujúc prstom po stole a nazerajúc do škáry. Slová Hlavajove ho boleli, urážali v ňom čosi dávne, celené časom. Neboli by sa ho tak dotkli, ale bolo v nich toľko nemilosrdnej, urážajúcej, surovej pravdy, že nedali sa odhodiť, ani zabudnúť. Trnčík však nebol náhlivým človekom. Rád všetko poriadne prežul; preto uložil si ich v pamäti na príležitejší čas a pýtal sa ďalej:
– Je to isté, že Okolický?
– Počul som.
– To ti nestačí. To musíš vedieť určite.
– Dozviem sa, – povedal Hlavaj odhodlane.
Ale Trnčík sa usmial.
– Hm... Kto ti to povie?
– On sám: Okolický.
Viac o tom nehovorili. Len tretieho dňa, keď Žiare horeli v lúčoch zapadajúceho slnka ako veľký, rozpálený kameň, Hlavaj, v halene svojho švagra, s čiapkou, stiahnutou na uši, pustil sa dolu brehom. Dosť sa ho Trnčík naodhováral, ale márne: Hlavaj sa nedal odhovoriť. – Musím! – povedal, zrútiac tým krátkym slovom všetky Trnčíkove dôvody. Vyprevadil ho pred dom i hľadel za ním, ako sa unižoval štíhly, priamy z kroka na krok, ako sa tratil v belasom súmraku doliny.
– Náramný človek, – šomral si pod nos, vracajúc sa do izby.
Čakal ho v noci, ráno ho čakal i celý druhý deň, ale Hlavaj neprichodil. Trnčík už myslel, že je zle, že Adama chytili, ale večer, práve čo si ľahol, ozvali sa v pitvore kroky a do izby vošiel Hlavaj. Hodil čiapku na lavicu, posadil sa k nej, utrel rukávom čelo a odfúkol si.
– Bol si? – pýtal sa ho Trnčík z postele.
– Bol, – odvetil Hlavaj.
– S Okolickým?
– S ním.
– I čo?
– Hm...
Hlavaj sedel tak, že okno mal za chrbtom. Mesiac práve vychádzal z doliny. Na postriebrenom skle Trnčík videl, ako Hlavaj hodil plecom, vraviac:
– Nepriznal sa, ale krk by som dal na to, že to on bol.
– I čo si mu urobil?
A Hlavaj, akoby sa hanbil, povedal:
– Nič...



PublisherSlovenský Spisovateľ, Bratislava
Source of the quotationMilo Urban, Živý bič, p. 204–207.

Az élő ostor (Hungarian)


Tudták hogy Kúrňava árulta el, mert látták, mint vezette a csendőröket. Újból felforrt ellene a dühük. Ismét bosszantani kezdték: trágyát hánytak a kútjába, a kerítéséből kitördelték a léceket s az ajtajára egy táb lát szögeztek ezzel a felírással: Itt lakik Júdás. Ha nincs a háta mögött a jegyző és a csendőrök, kikergetik Ráztokyból. De Kúrňava ekkor már nem ment sem a jegyzőhöz, sem a csendőrökhöz. Tűrte a szemrehányást.
Azon az éjszakán Hlavaj a hámori malomban, az istállóban hált, a pásztort még Ráztokyból ismerte. Még alig derengett, már eltávozott s csak éjszaka tért vissza teljesen átázva. Reggel ismét elment s délben már Žiarban volt, egy Ráztokyhoz tartozó irtványon. A sógora lakott itt a hegyvidéki tanyán, három napot töltött nála; nappal a konyhában s éjjel a csűrben, aránylag veszélytelenül, mert Žiar egy magas, kopár hegyen feküdt, ahonnan mérföldekre jól el lehetett látni. Élő lélek nem férkőzhetett közelébe, anélkül, hogy az éber juhászkutya, a Lapaj, legalább negyedórával hamarább észre ne vette volna. Veszély esetén is elrejtette volna Hlavajt az a keskeny hasadék, amely a Pilyszkó erdőivel összeolvadó fiatal erdőbe torkollott. Már régen fel akart ide jönni, de Eva miatt nem vállalkozott rá.
– Úgy vagy itt, mint egy várban – mondta, mikor megérkezett.
Trnčik sógor, Eva bátyja szívesen fogadta. A sógor már idősebb ember volt és sokat szenvedett asztmájától, azért nem kellett félnie a háborútól. Megszidta Adamot, hogy nem jött rögtön hozzá, aztán megvendégelte és Evára terelte a beszédet.
– Nekem ez az Eva sehogy sem megy a fejembe – kezdte –, nem tudom elhinni, hogy ő valami ilyesmit el tudott volna követni. Hiszen ismerem kicsi korától…
Adam legszívesebben hallgatott volna a dologról, de mikor Evára terelődött a beszéd, nem tudott kitérni előle, s így szólt:
– Én felőle, nos... őszintén megmondom... csúnya dolgokat gondoltam. Lehet, hogy valami rossz szóval is illettem s ezért nem is akartam hozzád jönni. Hiszen tudod, hogy érinti az ilyesmi az embert.
– Gondolom. Hát nem csoda...
– De most már sajnálni kezdem – buggyant ki egyszerre Hlavajból.
– Megtudtál talán valamit? Mert mi semmi bizonyosat nem hallottunk.
– Megtudtam.
– S tudod-e, ki rontotta meg?
– Tudom.
– Hm...
Trnčík végighúzta ujját az asztalon s belenézett a hasadékba, ahol az asztallap deszkái összetalálkoztak, mintha habozott volna megkérdezni. De mikor Hlavaj hallgatott, a kíváncsiság mégis győzött benne, s megkérdezte:
– Ki volt az?
– A jegyző – lökte ki Hlavaj a szót magából.
– Okolický?
– Ő.
Hlavaj fellélegzett; mélyen, hosszan, a foga közt, mint olyan ember, aki kiszabadította becsípett ujját. Trnčík hosszan nézett rá a fejét rázva, mintha a dolgot nem tudná sem megérteni, sem elhinni. Újból keresztülhúzta ujját az asztalon, benézett a repedésbe és azután bizonytalan, halk hangon megkérdezte:
– S mit fogsz tenni?
– Ha ő volt, akkor...
– Akkor?
– Megölöm – tört elő Hlavajból tompán, kegyetlenül.
– Csak nem... – mosolyodott el tétován Trnčík.
– Mi mást tehetek? Mondd?
S mivel Trnčík nem felelt, Hlavaj ugyanazon a hangon folytatta:
– Be nem perelhetem, elégtételadásra szintén nem kényszeríthetem. Megverni? A kutyát csak magam ellen dühíteném. És... Evát nem kapom vissza.
– Hiszen igaz... De megölni...
– Miért ne?
– Mert az bűn.
– A teremtésit! – dörögte Hlavaj s fölugrott, mintha kígyó csípte volna meg. Szétterpesztette a lábát, szeme lángra lobbant, így, mérgesen, fölindultan, kipirulva mondta:
– Vajon az oroszokat megölni nem bűn? S ezerszámra öltünk meg olyanokat, akiket azelőtt nem láttunk, akik annyit sem vétettek ellenünk, amennyi a körmünk feketéje. Miért haltak meg ezek a szegények, akik senkinek sem ártottak. S egy ilyen dög, aki más asszonyát ejti meg, aki életében semmi jót nem tett, büntetlenül követhet el mindent? Ilyeneket kellett volna a harcba kergetni, hadd öljék ott egymást halomra, de nem ártatlan embereket, akik saját védelmükre még az ujjukat sem tudják megmozdítani. A bűnt, cimbora, csak nekünk találták ki, de ők nem akarják ismerni. A bűn biztosíték számukra, hogy fel ne perzseljük őket. Én nem mondom, hogy nincsen bűn: van bűn, de ha némelyek óvakodnak tőle, akkor joguk van követelni, hogy mások is óvakodjanak tőle és ne használják ki gonosztettekre.
Hlavaj megállt, s Trnčík gyorsan közbeszólt:
– Az Isten majd megbünteti Okolickýt.
– Isten!... – mondta öblös hangon Hlavaj. – Ez helyes, de ha kelés van a testeden, várni fogsz, míg magától felfakad? Vajon nem veszel-e tűt a kezedbe s nem szúrod-e belé? Hagyjátok a jegyzőt, hadd szennyezze be a fél falut. Meghal egyszer, mert mindenkinek meg kell halnia, és aztán majd megbünteti az Isten.
De aztán szelídebb hangon mindjárt hozzátette:
– Nem arról van szó, megbünteti-e az Isten vagy sem; egy gyalázatos ember eltávolításáról van szó, egy kelés eltávolításáról.
– De eltávolítani, vagy megölni, az nagy különbség – jelentette ki Trnčík.
– Jól van, távolítsátok el – nevetett Hlavaj. – Nemcsak hogy nem fogjátok eltávolítani, de egy regiment katonát fognak a nyakatokra küldeni, hogy ne lehessen eltávolítani. Tudjuk, hogyan megy az.
Hlavaj nem mondott többet. Trnčík elgondolkozott és sokáig töprengett, ujját végighúzogatta az asztalon és a hasadékba tekingetett. Hlavaj szavai fájón érintették, megsértettek benne valamit, amit az idő régen behegesztett. Nem érintették volna annyira, de annyi kegyetlen, sértő, nyers igazság volt bennük, hogy nem lehetett őket félrelökni. Trnčík azonban nem volt hebehurgya ember. Szeretett mindent jól megrágni; azért alkalmasabb időre raktározta el a szavakat az agyába s tovább kérdezett:
– Biztos, hogy Okolický volt?
– Azt hallottam.
– Ez nem elég. Biztosan kell tudnod.
– Meg fogom tudni – mondta Hlavaj elszántan.
De Trnčik elnevette magát.
– Hm... Ki fogja ezt neked megmondani?
– Ő maga: Okolický.
Többet nem beszéltek erről. Csak harmadnap, mikor Žiar a lenyugvó nap sugaraiban izzó kődarabként lángolt, Hlavaj a sógora szűrében, fülére húzott sapkában megindult a partról lefelé. Trnčík igyekezett lebeszélni Adamot, de hiába. Hlavaj tántoríthatatlan maradt. – Muszáj! – mondta, ezzel a kurta szóval halomra döntötte Trnčik minden érvét. Kikísérte a ház elé s hosszan elnézte, mint kisebbedik karcsú, délceg alakja lépésről lépésre, s mint tűnik el a völgyre szálló alkony kékségében.
– Szörnyű ember – dörmögte a bajusza alatt.
Várta Hlavajt éjjel, várta reggel és másnap reggeltől estig, de Hlavaj nem jött. Trnčík már azt gondolta, hogy baj van, hogy Adamot elfogták, de este alighogy lefeküdt, lépések hangzottak a pitvarban s Hlavaj lépett a szobába. Sapkáját a lócára dobta, mellé telepedett, kabátujjával megtörölte homlokát s kifújta magát.
– Találkoztál vele? – kérdezte Trnčík az ágyban.
– Találkoztam – felelte Hlavaj.
– Okolickýval?
– Vele.
– No és?
– Hm.
Hlavaj úgy ült ott, hogy az ablak a háta mögött volt. A hold épp most kapaszkodott ki a völgyből. Az ezüstös ablakon Trnčík látta, hogy Hlavaj vállat vont:
– Nem vallotta be, de a fejemet adnám, hogy ő volt.
– S mit csináltál vele?
Hlavaj, mintha szégyellte volna magát, csak annyit mondott:
– Semmit…


PublisherTatran
Source of the quotationMilo Urban, Élő ostor, p. 213-217.

minimap