This website is using cookies

We use cookies to ensure that we give you the best experience on our website. If you continue without changing your settings, we'll assume that you are happy to receive all cookies on this website. 

Stacho, Ján: Dinnye (Melón in Hungarian)

Portre of Stacho, Ján

Melón (Slovak)

Chatrná strieška,
pozliepaná z tvojich listov,
dužín
a dlhých podvečerných tieňov,
ukrýva tvoje dozrievanie.
Tajomstvo zrodenia,
Zem,
ktorá ti visí na tenučkom krku,

vpíja sa do tvojho čela,
ktoré sa už-už roztrhne
pod žeravými kvapkami rozpínajúcej sa krvi
a tvojich sladkých cvrčiacich miazg.
Naďalej ciciaš z unaveného prsníka,
zo zeme,
večnú mladosť
a ukrývaš ju do svojich jadierok
pod čierne brnenie
proti smrti,
do svojich voňavých vnútorností.

Od chvíle,
keď si svojím kľúčikom odomkol zem
a kopijou dužiny
si začal zápasiť
o slnko,
vodu
a vzduch,
držíš sa hrudy,
Herkules.

Všetky víťazstvá tvojho klíčka,
z ktorého sršala dobrotivosť zeme,
život,
požehnal čas.

Vtedy si prvý raz dvihol svoju hlavu
a bezradne si sa obzeral po okolí:
Kde som?
Čo som?
Čo bolo predo mnou?
A čo príde?

Raz príde čosi,
čo bude ostrejšie
a oslnivejšie
ako augustový deň.
Tvoj tryskajúci výkrik
skrvaví ruky dieťaťa
a na tváričku,
žiariacu nedočkavým úsmevom,
vyhupne
červený polmesiac tvojej smrti.
Po tomto vyvrcholení
s dlaňou plnou jadierok tvojej nesmrteľnosti,
jadier,
príde k matke a povie:
Mama, utri mi ruky.

Kto však by utrel ruky tým,
čo chcú nás,
priateľu,
vyrvať zemi
nedozretých?



Uploaded byRépás Norbert
PublisherZlatý fond denníka SME / zlatyfond.sme.sk
Source of the quotationDigitalizátor: Literárna nadácia Studňa, Copyright © 2008 Ján Stacho, dedičia

Dinnye (Hungarian)

Tányérnyi levelekből,
indákból,
hosszú alkony! árnyakból
összetákolt kunyhó-tető
takarja érésedet.
A termő titok,
a Föld
vékonyka nyakadon függ,

beleivódik homlokodba,
mely már csaknem szétreped
édes, ragadós nedveid
s feszülő véred forró cseppjeitől.
Egyre szívod a fáradt emlőből,
a földből
az örök ifjúságot,
s elrejted illatos szerveidbe
s magvaidba,
véd je a haláltól
kemény, fekete páncél.

Attól a perctől,
hogy kicsiny kulcsoddal kinyitottad a földet,
s erős dárdáddal
harcba szálltál
a napfényért,
vízért,
levegőért,
Herkulesként
kapaszkodsz a rögbe.

Csíráid valamennyi diadalát,
melyben az élet
s a föld jótékonysága sugárzott,
megáldotta az idő.

Mikor először emelted föl a fejed,
tanácstalanul néztél körül:
Hol vagyok?
Mi vagyok?
Mi voltam ezelőtt?
S mi jön ezután?

Egyszer majd jön valami,
ami élesebb lesz
s vakítóbb,
mint az augusztusi nap.
Reccsenő kiáltások
bevérzi a gyermek kezét,
s a kis arcra,
mely türelmetlen mosolyban izzik,
ráborul
halálod piros félholdja.
E beteljesülés után
örökléted magvaival
teli marokkal
anyjához fut s így szól:
mama: töröld meg a kezem.

Am ki törölné meg a kezét
azoknak,
barátom,
akik éretlenül akarnak bennünket
kitépni a földből?



Uploaded byRépás Norbert
PublisherMadách-Posonium Könyv- és Lapkiadó Kft.
Source of the quotationIrodalmi Szemle ISSN 1336-5088 / 1965/5
Bookpage (from–to)480-480
Publication date

minimap