This website is using cookies

We use cookies to ensure that we give you the best experience on our website. If you continue without changing your settings, we'll assume that you are happy to receive all cookies on this website. 

Mňačko, Ladislav : Smrť sa volá Engelchen

Portre of Mňačko, Ladislav

Smrť sa volá Engelchen (Slovak)


„Alle meine Generäle sind Schufte...” reval Hitler.
Všetci moji generáli sú oplani.

Marta a generál

Zžíval som sa s položením budúceho mrzáka. Predstavoval som si sladkobôľne, ako ma vozia na invalidnom vozíku po uliciach. Spočiatku mi bolo ľahostajné, kto vozík tisne, mala to byť žena, mladá. Časom táto neurčitá mladá žena nadobúdala isté konkrétne črty, farbu očí, vlasov, veľkosť topánok... a zrazu to nebola voľajaká mladá žena, ale Eliška. Predstavoval som si, ako tisne vozík po ulici, ľudia sa obzerajú, počuť slová súcitu, tehotná žena odvráti hlavu, malé dievčatko mi podáva kyticu poľných kvetov... a ja budem obetavej ošetrovateľke čítať básne, sprvoti cudzie, potom svoje, vlastné...
Zdalo sa mi spravodlivé, že zostanem mrzákom. Budem si s minulosťou aspoň čiastočne na čistom, nikto nebude môcť o mne povedať – hľa, jeden z Ploštiny, jeden z tých, čo to zavinili. Pozrite, ako sa nafukuje...
Aj tým, čo by ma chceli ľutovať, všetkým poviem – nemáte ma prečo ľutovať, som jeden z Ploštiny...
Doktor Brázda mi každé ráno stíska stehná, štekli ma, tlačí. Onehdy si doniesol na mňa súpravu ihlíc, pichal ma na rozličné miesta, a ja som sa iba trpko usmieval. Vždy na mňa skúmavo pozrel, vždy sa opýtal – nič? Ani tu nič? Nič?
Mne sa už ani odpovedať nechce na jeho zbytočné otázky. Pravdaže nič. Nič necítim, nech si pichá, koľko chce, nič ma nebolí.
„Nesmiete sa poddávať!” skríkol na mňa včera nazlostene. „Váš stav závisí už iba od vašich nervov.“
Aha, chystá si cestičku na ústup. Chce sa z toho vymotať bez ujmy na lekárskej cti. Mne na tom nezáleží, či budem mrzákom, ale potrápim ho ešte.
„Mojich, či vašich?” uškeril som sa. Nepovedal nič, ale naozaj sa zdalo, že skôr jeho nervov než mojich. Bol zo mňa zo dňa na deň nešťastnejší a bol aj netrpezlivejší, voľačo tu šarapatilo v jeho vede, a on nevedel čo. Ja som vedel. Mne sa neveľmi chcelo žiť, príliš som sa upriamil na vidinu nepoľutovaniahodného kripľa, od ktorého sa budú ľudia odvracať nie z ľútosti, ale s odporom. Na vysoký trest som odsúdil sám seba, s morálnym uspokojením som očakával deň jeho nástupu, deň, keď sa tento lekár vzdá všetkých nádejí a napíše mi prepúšťací list z nemocnice. Prečo sa ešte vôbec so mnou piple? Čože mu na mne záleží? Boli dni, keď som ho nenávidel. A prácu som mu veru neuľahčoval.
Vžíval som sa do položenia osamoteného človeka, návštevy ma nepríjemne vyrušovali, prinášali mi do života nepokoj povojnových čias. Niekoľko ráz prišli kamaráti, priniesli cigarety, čokoládu, pálenku, kávu, bol to môj prídel, odriad nerozpustili, vykonával funkciu bezpečnostných zložiek, dostával vojenské prídely a mňa viedli stále v stave mužstva.
„Čo je s Fredom, chlapci, kde je?”
Ach, Fred. To je strašná záležitosť, ani hovoriť sa o nej nechce. Zošalie, už je šialený, musia ho strážiť, aby voľačo nenavystrájal.
Raz v mrchavej nálade som sa s nimi nepekne pohádal a vyprosil som si, aby ma naďalej navštevovali a čokoľvek mi nosili. Len čo odišli, oľutoval som svoju prchkosť, ale bolo neskoro, chlapci už neprišli.
„Prašivci sú to...” obviňoval som ich, „žijú si akoby nič.”
Vyčítal som im ľahkomyseľnosť, veselosť, chuť do života, reálne a fantastické plány do budúcnosti. Zabudli už na všetko, čo sa stalo. Zdali sa mi cudzí, neboli to už tí chlapci i hôr...
Najhoršie na mňa zapôsobila matkina návšteva. Nútil som sa do veselosti, hovoril som hlasno o svojom skorom vyzdravení, uverila mi, pravdaže, matka vždy uverí. Šesťdesiat kilometrov šla pešo, vlaky ešte nepremávali a mala, chuderka, smolu, nikto ju nezviezol. Skoro každý sa nazdáva, že jeho matka je najlepšia na svete, ale moja je naozaj, také ženy sa už nerodia. Pamätám sa, ako som odchádzal z domu, pchal som do chlebníka veci na holenie, náhradnú košeľu, dívala sa na mňa, zdalo sa mi, že vie všetko.
„Idem sa trochu prevetrať do hôr...” povedal som jej, ale neodvážil som sa jej pozrieť do očí.
„Na obed budú palacinky...” oznámila mi, akoby nič. Bola to zlá chvíľa, nutkalo ma objať ju a povedať jej všetko. Vybehol som bez pozdravu, pri bránke ma zastavil jej hlas, nechcel som sa už obzrieť, ale nedalo sa.
„Takto mi neodídeš, chlapče...”
Vybozkával som jej tvár, ruky, nevedel som sa od nej odtrhnúť. Sama sa odtiahla, nepovedala už ani slova.
Ktorá to len bola matka, čo obliekla rúcho hanby, keď jej priniesli syna s ranou v chrbte? Nemala by aj ona, moja matka, obliecť rúcho hanby? Nie preto, že som ranený do chrbta, oh, nie preto...
„O dva roky podniknem výpravu na Everest, mamička...” žartoval som, „ale musíš mi urobiť na cestu paštétu, ohromne mi vždy chutila...”
Matka robievala vynikajúcu paštétu z horčice a cibule. Vždy sme sa nad tou paštétou päť minút smiali, kým ju natrela na mizerný vojnový chlieb. Horčica bola bez lístkov, ale cibuľa bola vzácna, nie každý deň sme si mohli dovoliť takú maškrtu.
Vykrámil som zo stolíka cigarety a kávu, čokoládu a fľašu pálenky, musel som zavolať na pomoc Elišku, aby dosvedčila, že mi v nemocnici naozaj nič nechýba, inak by to nebola vzala. Zakázal som jej prísť na návštevu, kým nebudú premávať vlaky. Ťažko sa jej odchádzalo, stále opakovala:
„Len keď si živý, chlapče... hlavná vec, že si živý. Všetko ostatné zahojí čas...”
Čo tým myslela? Čo všetko ostatné? Čo môže čas zahojiť? Odišla a mňa zrazu zaliala horkosť, taký žiaľ; nemohol som zadržať plač. Matka... moja mamička... kiežby radšej nebola prišla! Šlo by to byť mrzákom, čoby nie! Ale sú tu aj živí, nie iba mŕtvi, a na živých tiež záleží... nie, Eliška nebude tisnúť môj invalidný vozík, matka ho bude tisnúť a ľudia sa budú odvracať a budú šepkať – hľa, matka jedného z Ploštiny...


PublisherSlovenské vydavateľstvo politickej literatúry
Source of the quotationLadislav Mňačko – Smrť sa volá Engelchen, p. 29–32.

A halál neve Engelchen (Hungarian)


MÁRTA ÉS A TÁBORNOK

„Alle meine Generäle sind Schufte…” – üvöltötte Hitler.
Minden tábornokom gazember.

Kezdtem beleélni magam jövendő nyomorékságom állapotába. Sajgó mélabúval képzeltem el, mint tologatnak majd a rokkantak tolókocsijában végig az utcákon. Eleinte nem sokat törődtem vele, ki tologatja majd ezt a kocsit, a fő, hogy asszony legyen és fiatal. Később azonban ez a meghatározatlan fiatal nő kezdett létező, felismerhető vonásokat ölteni, lassan kibontakozott a szeme és a haja színe, a cipője nagysága… és nemsokára az akármilyen fiatal nő helyét Eliska foglalta el. Elképzeltem, amint a kocsit tologatja az utcán, és az emberek utánunk fordulnak, a részvét szavait suttogják utánunk, egy állapotos asszony elfordítja a fejét, egy kislány egy csokor mezei virágot nyom a markomba… én pedig költeményeket fogok felolvasni önfeláldozó ápolónőmnek, először csak mások verseit, később aztán a sajátjaimat, tulajdon verseimet...
Valahogy igazságosnak is találtam, hogy nyomorék maradok. Legalább részben sikerül leszámolnom a múlttal, nem mondhatja senki – íme, ez is a plostyinaiak egyike, ez is azok közé tartozik, akiknek a lelkükön szárad... Nézzétek csak, hogy henceg...
Igen, akik pedig szánakozni szeretnének fölöttem, azoknak is mind megmondom – nincs miért szánakoznotok, én is a plostyinaiak közül való vagyok...
Doktor Brázda minden reggel végigtapogatja a combomat, csiklandozza, nyomogatja. A múltkor egy egész doboznyi tűt hozott magával, összevissza szurkált, én meg csak fanyarul mosolyogtam. Közben szüntelenül fürkészőn kémlelte az arcomat, egyre faggatott – semmi? Itt sem? Semmi?
Nekem már felelnem sem akarózott ezekre a fölösleges kérdésekre. Persze hogy semmi. Semmit sem érzek, szurkáljon, ahogy jólesik, semmit sem érzek.
– Nem szabad feladnia a harcot! – kiáltott rám tegnap haragosan. – A maga állapota most már egyedül a tulajdon idegeitől függ.
Aha, már építgeti a visszavonulás útját. Szeretne kikászálódni a dologból, de úgy, hogy az orvosi becsületén folt ne essék. Számomra ugyan édesmindegy, nyomorék maradok-e, de őt azért egy kicsit felpiszkálom.
– Az én idegeimtől vagy a magáéitól? – ingerkedtem. Nem válaszolt, de valóban úgy látszott, hogy inkább az övéire megy a játék, mint az enyéimre. Napról napra szerencsétlenebb lett miattam, már a türelmét is kezdte elveszíteni, valahol, valamiben csődöt mondott a tudománya, és nem bírt rájönni, hol. Én azonban tudtam. Nem valami túlzottan ragaszkodtam az élethez, már nagyon is beleéltem magam a szánalomra sem méltó emberroncs látomásába, akitől az emberek nem sajnálkozva, de viszolyogva fordulnak majd el. Súlyos büntetésre ítéltem önmagamat, és bizonyos erkölcsi elégtétellel vártam az ítélethirdetés napjára, arra a napra, amelyen az orvos majd végleg feladja a reményt és kiállítja számomra a kórházi elbocsátó levelet. Tulajdonképpen mit is bíbelődik még velem? Mért vagyok olyan fontos neki? Voltak napjaim, amelyeken valósággal gyűlöltem őt. És igazán nem mondhatom, hogy valami könnyűvé tettem volna a munkáját.
Beleéltem magam a magára maradt ember szerepébe, a látogatások kellemetlenül érintettek, mert a háború utáni idők nyugtalanságát szerették volna belopni az életembe. Néha-néha meglátogattak a barátaim, cigarettát, csokoládét, pálinkát, kávét hoztak, hozták a járandóságomat, mert az alakulatunkat nem oszlatták fel, most a közbiztonság szervének tisztjét töltötte be és katonai ellátmányban részesült, engem pedig még mindig nyilvántartottak a legénység állományában.
– Mi van Freddel, fiúk, merre jár?
Hajaj, Fred. Szörnyű história, beszélni sem jó róla. Őrjöng, már egészen eszeveszett, állandóan őrizni kell, nehogy valami őrültséget kövessen el.
Egyszer egy kivételesen pocsék hangulatomban nagyon komiszul bántam velük, felszólítottam őket, hogy többször ne látogassanak meg és ne hordozgassanak nekem semmit. Alig tették be maguk mögött az ajtót, máris megbántam, de már késő volt, a fiúk nem mutatkoztak többet.
– Rohadt alakok... – acsarkodtam rájuk –, élnek maguknak, mintha mi sem történt volna.
Magamban szemükre hánytam a könnyelműségüket, vidámságukat, életkedvüket, minden megvalósítható és megvalósíthatatlan tervüket. Valahogy túlságosan hamar megfeledkeztek mindarról, ami történt. Idegenek lettek számomra, már nem a régi hegyi legények voltak...
A legkeservesebben az anyám látogatása érintett. Jókedvet erőltettem magamra, nagy hangon szónokoltam közeli felgyógyulásomról, ő meg elhitte, hát persze, az anyák mindent elhisznek. Hatvan kilométert gyalogolt, a vonatok még nem közlekedtek, és ráadásul a szerencse sem kedvezett szegénynek, senki sem akadt, aki felvette volna a szekerére. Majdnem minden ember azt hiszi, hogy az ő anyja a legjobb a világon, de az enyém valóban az, ilyen asszonyok ma már nem születnek. Emlékszem, milyen volt, mikor elmentem hazulról. Becsúsztattam a tarisznyámba a borotválkozó szerszámaimat, egy váltás inget, ő meg csak nézett, és én úgy éreztem, hogy mindent tud.
– Fordulok egyet a hegyekben – mondtam, de nem mertem a szemébe nézni.
– Ebédre palacsinta lesz – jelentette be, mintha egyéb nem is érdekelné. Irgalmatlan pillanat volt, szerettem volna megölelni és elmondani neki mindent. Köszönés nélkül rohantam el, de a kiskapunál megállított a hangja. Nem akartam visszanézni, de nem bírtam megállni, meg kellett fordulnom.
– Így nem mégy el tőlem, gyerek…
Összecsókoltam az arcát, kezét, nem bírtam elszakadni tőle. Ő maga vonta ki magát az ölelésemből, visszafordult, egyetlen szó nélkül.
Melyik is volt az az anya, aki a szégyen köntösét öltötte magára, mikor a fiát a hátán megsebesülve hozták elébe? Nem kellene neki, az anyámnak is magára öltenie a szégyen köntösét? Nem azért, mert a hátamon sebesültem meg, ó, nem azért...
– Két éven belül expedíciót indítok a Mount Everestre, anyuskám – tréfálkoztam –, de pástétomot kell készítened az útra, tudod, mennyire ízlett nekem mindig...
Pompás pástétomot tudott készíteni az anyám, mustárból és hagymából készítette. Mindig percekig mosolyogtunk, amíg megkente vele a nyomorúságos hadikenyeret. A mustárhoz nem kellett élelmiszerjegy, de a hagyma ritka csemege volt, nem mindennap engedhettünk meg magunknak ilyen fölséges pástétomot.
Kirámoltam az éjjeliszekrényemből a cigarettát, kávét, csokoládét meg egy üveg pálinkát, aztán segítségül kellett hívnom Eliskát, vele kellett bizonyíttatnom, hogy a kórházban, nem hiányzik semmim, különben dehogy fogadott volna el bármit is szegény anyám! Megtiltottam, hogy amíg a vonatok nem közlekednek, még egyszer meglátogasson. Nehezére esett a búcsú, egyre azt hajtogatta:
– Csakhogy élsz, kedves fiam... az a fő, hogy életben vagy. A többit majd mind meggyógyítja az idő...
Mit értett ezen? Miféle többit? Mit gyógyíthat meg az idő?
Elment, és engem egyszerre úgy elöntött a keserűség, úgy elfogott a bánat, hogy nem bírtam visszafojtani a könnyeimet. Anyám… édesanyám... bár inkább ne jöttél volna! Belenyugszik az ember, hogy nyomorék maradjon, hát hogyne nyugodnék bele! De itt vannak az élők is, nemcsak a holtak, és az élőktől is sok függ... Nem, nem Eliska fogja tologatni a tolókocsimat, hanem az anyám, és az emberek majd elfordulnak és összesúgnak – nézzétek, ez itt az anyja az egyiknek a plostyinaiak közül…


PublisherSzépirodalmi kiadó, Bratislava (Vydavateľstvo krásnej literatúry),
Source of the quotationLadislav Mňačko: A halál neve Engelchen, p. 36–39.

minimap