This website is using cookies

We use cookies to ensure that we give you the best experience on our website. If you continue without changing your settings, we'll assume that you are happy to receive all cookies on this website. 

Hviezdoslav, Pavol Országh: Véres szonettek (XII.) (Krvavé sonety (XII.) in Hungarian)

Portre of Hviezdoslav, Pavol Országh

Krvavé sonety (XII.) (Slovak)

Ó, vysoko dlieš, Pane! nad nami
s osnovou pomyslov, s ciest tajných sieťou,
skaď zámer svoj si v reťaz rozvil svetov…
Meriame výšku orly, chmárami,

hviezd sídlami; však dostup neznámy:
pred nekonečnom jakby uzavretou
zdúpnieme bránou, v hrudi popol vznetov,
a naše zmysly závrat omámi.

Bár v zenit pripneme aj ducha zreteľ,
na uzol blesku, vidmo, dúhy most,
by v tvoju šľapaj, k tvojej mysli vzletel,
je slepcom preds’: — hja, bezočivý hosť —
Tak svetlom zavraciaš v nás, Otče svetiel,
hneď domýšľavosť, hnedky všetečnosť…

                    *

A predsa — dovoľ, Bože! — Pokoja
mi nedá zvedavosť, jej ostré osti
ma omínajú: tisíc do úzkostí
upadám za dňa, a tie neskoja

ni noci, balzam ich, snov povoja;
krváca srdce mi, môj duch sa postí: —
och! dovoľ nazrieť v tmaň mi budúcnosti:
jak z toho strašného vĺn príboja

Slavianstvo vyjde? loď jak statná, bdelá?
To rád bych znal: ó, odcloň mi! a daj
znak, má-li v tebe ochraňovateľa?
Ha! vidím, zašlo bezdna na pokraj…
Viem, hrešilo, ach, hrešilo tak veľa;
však odpusť mu! ho zdrž! a zachovaj —

                    *



Uploaded byRépás Norbert
PublisherEurópa Könyvkiadó-Tatran Kiadó (Budapest-Bratislava)
Source of the quotationPavol Országh Hviezdoslav / Véres szonettek, Krvavé sonety
Bookpage (from–to)50+52
Publication date

Véres szonettek (XII.) (Hungarian)

Uram, magasan laksz a föld felett,
hol szándékaid titkát rejtve rejted,
s világok láncában bontod ki terved*
Honod mértéke: sasok, fellegek,

csillagok; de hogy kapud hol lehet,
nem tudjuk; a végtelenség a lelket
megtorpanja: lángunk hamvába emyed,
és elménk a szédülettől remeg.

S bár villám-tűzbe szegzi is a lélek
szivárvány-hidat látni a szemét:
vaksibb, semhogy fel tudna érni téged...
- Vakmerő vendég, mit nem merne még!
így cáfolja bennünk, Fény Atyja, fényed
kíváncsiságunk s gőgünk szellemét,..

                    *

Mégis - hagyd, Uram! - a kíváncsiság
éles toklásza szurkál egyre engem,
egész nap csupa szorongás a lelkem,
s nem csillapítanak az éjszakák,

hiába ontják álmuk balzsamát,
szivem vérzik, böjtöl bennem a szellem:
hagyd, hogy szememet a jövőbe vessem:
hogy jut e vad hullámverésen át

a szlávság éber és bátor hajója?
Ó, hagyd, elvonva az éj függönyét,
tudnom, lesz-e Benned oltalmazója?
Hah, mindjárt elnyeli a szakadék!
Tudom, sok bűn van a terhére róva;
de bocsáss meg neki: te óvd, te védd!

                    *



Uploaded byRépás Norbert
PublisherEurópa Könyvkiadó-Tatran Kiadó (Budapest-Bratislava)
Source of the quotationPavol Országh Hviezdoslav / Véres szonettek, Krvavé sonety
Bookpage (from–to)51+53
Publication date

minimap