This website is using cookies

We use cookies to ensure that we give you the best experience on our website. If you continue without changing your settings, we'll assume that you are happy to receive all cookies on this website. 

Petőfi Sándor: Básnici XIX. stoletia (A XIX. század költői in Slovak)

Portre of Petőfi Sándor
Portre of Hviezdoslav, Pavol Országh

Back to the translator

A XIX. század költői (Hungarian)

Ne fogjon senki könnyelműen
A húrok pengetésihez!
Nagy munkát vállal az magára,
Ki most kezébe lantot vesz.
Ha nem tudsz mást, mint eldalolni
Saját fájdalmad s örömed:
Nincs rád szüksége a világnak,
S azért a szent fát félretedd.

Pusztában bujdosunk, mint hajdan
Népével Mózes bujdosott,
S követte, melyet isten külde
Vezérül, a lángoszlopot.
Ujabb időkben isten ilyen
Lángoszlopoknak rendelé
A költőket, hogy ők vezessék
A népet Kánaán felé.

Előre hát mind, aki költő,
A néppel tűzön-vízen át!
Átok reá, ki elhajítja
Kezéből a nép zászlaját.
Átok reá, ki gyávaságból
Vagy lomhaságból elmarad,
Hogy, míg a nép küzd, fárad, izzad,
Pihenjen ő árnyék alatt!

Vannak hamis próféták, akik
Azt hirdetik nagy gonoszan,
Hogy már megállhatunk, mert itten
Az ígéretnek földe van.
Hazugság, szemtelen hazugság,
Mit milliók cáfolnak meg,
Kik nap hevében, éhen-szomjan,
Kétségbeesve tengenek.

Ha majd a bőség kosarából
Mindenki egyaránt vehet,
Ha majd a jognak asztalánál
Mind egyaránt foglal helyet,
Ha majd a szellem napvilága
Ragyog minden ház ablakán:
Akkor mondhatjuk, hogy megálljunk,
Mert itt van már a Kánaán!

És addig? addig nincs megnyugvás,
Addig folyvást küszködni kell. -
Talán az élet, munkáinkért,
Nem fog fizetni semmivel,
De a halál majd szemeinket
Szelíd, lágy csókkal zárja be,
S virágkötéllel, selyempárnán
Bocsát le a föld mélyibe.

1847



Básnici XIX. stoletia (Slovak)

Ľahkomyseľne drnkať prsty
nech strún sa nikto netýka!
Kto lýru berie dnes do hrsti,
velikú prácu podniká.
Ak nevieš iné, odhúsf leda
radostný-bôľny pocit svoj:
nies’ svetu potrebný, a teda
ta s drevom svätým na pokoj!

Na púšti blúdime, jak s ľudom
raz blúdil Mojžiš ťažením,
a, čo; Boh vodčím rozžal čudom,
za stĺpom stúpal plamenným.
Za novších čias Boh takýmito
stlpami určil poetov,
v kraj Kanaánu aby títo
ľud viedli, zvaný svojefou.

Nuž, kto je básnik, napred všetci,
cez oheň-vodu s ľudom v pút!
Buď prekliaty, kto šmarí veci
ľudovej prápor; kliaty buď,
kto z chabosti či z lieni — hmoty
rab — zaostane: opodiaľ,
kým ľud sa morí, trudí, potí.
by vo tôni si spočíval!

Sú proroci, tí s ciachou falše,
rozhlasujúci klebetu:
vraj, zastaňme; nač’ kroky ďalšie,
bo zasľúbenia zem je tu?
Lož, nestydatá lož, juž snadne
broj miliónov povalí,
čo v úpeku dňa, hladne-smädne
živoria, naskrz zúfalí.

Až raz tak z hoja koša každý
si bude môcť brať jednako,
keď k stolu práva raz si navždy
prisadnú všetci rovnako;
keď slnce ducha zjasá-splesá
v oblôčkocb, i v tých sťaby dlaň:
len vtedy Iza riecť: zastavme sa,
bo. áno, tu je Kanaán!

A dotiaľ oddychu niet, dotiaľ
bor, Človeče, sa, nespočiň. —
Snáď život, hoc nám sily podťal
v tom, pláce nedá nám; no v klin
ked smrti sklesneme sťa družke,
zrak pod jej bozkom zavreme,
a na vencoch nás, na poduške
z hodvábu spustí do zeme.



Uploaded byRépás Norbert
PublisherMatica slovenská a Kníhtlačiarsky Účastinársky Spolok, Turčiansky Sv. Martin
Source of the quotationSobrané spisy básnické, sväzok XV., preklady maďarských básnikov
Bookpage (from–to)40-42
Publication date

minimap