This website is using cookies

We use cookies to ensure that we give you the best experience on our website. If you continue without changing your settings, we'll assume that you are happy to receive all cookies on this website. 

Petőfi Sándor: Tisa (A Tisza in Slovak)

Portre of Petőfi Sándor
Portre of Hviezdoslav, Pavol Országh

Back to the translator

A Tisza (Hungarian)

Nyári napnak alkonyúlatánál
Megállék a kanyargó Tiszánál
Ott, hol a kis Túr siet beléje,
Mint a gyermek anyja kebelére.

A folyó oly símán, oly szelíden
Ballagott le parttalan medrében,
Nem akarta, hogy a nap sugára
Megbotoljék habjai fodrába'.

Síma tükrén a piros sugárok
(Mint megannyi tündér) táncot jártak,
Szinte hallott lépteik csengése,
Mint parányi sarkantyúk pengése.

Ahol álltam, sárga föveny-szőnyeg
Volt terítve, s tartott a mezőnek,
Melyen a levágott sarju-rendek,
Mint a könyvben a sorok, hevertek.

Túl a réten néma méltóságban
Magas erdő: benne már homály van,
De az alkony üszköt vet fejére,
S olyan, mintha égne s folyna vére.

Másfelől, a Tisza tulsó partján,
Mogyoró- s rekettye-bokrok tarkán,
Köztök egy csak a nyilás, azon át
Látni távol kis falucska tornyát.

Boldog órák szép emlékeképen
Rózsafelhők usztak át az égen.
Legmesszebbről rám merengve néztek
Ködön át a mármarosi bércek.

Semmi zaj. Az ünnepélyes csendbe
Egy madár csak néha füttyentett be,
Nagy távolban a malom zugása
Csak olyan volt, mint szunyog dongása.

Túlnan, vélem átellenben épen,
Pór menyecske jött. Korsó kezében.
Korsaját mig telemerítette,
Rám nézett át; aztán ment sietve.

Ottan némán, mozdulatlan álltam,
Mintha gyökeret vert volna lábam.
Lelkem édes, mély mámorba szédült
A természet örök szépségétül.

Oh természet, oh dicső természet!
Mely nyelv merne versenyezni véled?
Mily nagy vagy te! mentül inkább hallgatsz,
Annál többet, annál szebbet mondasz. -

Késő éjjel értem a tanyára
Fris gyümölcsből készült vacsorára.
Társaimmal hosszan beszélgettünk.
Lobogott a rőzseláng mellettünk.

Többek között szóltam én hozzájok:
"Szegény Tisza, miért is bántjátok?
Annyi rosszat kiabáltok róla,
S ő a föld legjámborabb folyója."

Pár nap mulva fél szendergésemből
Félrevert harang zugása vert föl.
Jön az árvíz! jön az árvíz! hangzék,
S tengert láttam, ahogy kitekinték.

Mint az őrült, ki letépte láncát,
Vágtatott a Tisza a rónán át,
Zúgva, bőgve törte át a gátot,
El akarta nyelni a világot!

1847



Tisa (Slovak)

Pod večer už v letný deň ktorýsi
zastal som u krútiacej sa Tisy,
Túr kde malý náhli do nej, v sladký
ako decko objem svojej matky.

Rieka hladko tak, tak krotko pritom
bezbrežným si tiekla za korytom,
nechcela, by slnečné sa blesky
potkýňaly na vln arabesky.

Zrkadlom jej lúče červenkavé
(roj jak víl by) tančily si hravé,
temer bolo čuť ich krôčkov znenie,
drobnuľkých sťa ostrôh zavírenie.

Kde som stál, strel piesku koberec sa
žltý, priam však skryl sa v poli predsa,
otavy kde radkov k nedohľadku,
ako v knihe riadok popri riadku.

Za lúkami nemom vo dôstoji
vysoký háj. V ňom už noc sa strojí;
mrk mu v šticu hlaveň z vatry šmarí:
zdá sa horieť — či krváca vari?

Onde zas za Tisou, pozdĺž brehu,
kriaky leštíu, rakýt v pestrom sbehu;
medzi sebou jeden otvor strežú:
ním zrieť dialnej dedinôčky vežu.

Šťastných chvíľ pamiatkou maľovanou
ružné mráčky tiahly nebies baňou.
Z najďaľša jak cez hmlu, fáteľ sprchy
zrelý na mňa marmarošské vrchy.

Žiaden ruch. V tíš sviatočnú len vtáčik
čo tu i tu piskol, preletáčik.
Zo dialavy šerej mlyna hukot
predchodil mi sťa komárov bzukot.

Sedliacka vtom vzkrsla na zákluke
riečnej, mne oproti. Krčah v ruke.
Po mne pátrala, kým ponačrela
čbán svoj; potom brnkla zpät ni strela.

Stál som nemo, sochou do polohy,
jakby boly tam mi vrástly nohy.
Duša sa mi v omám zatočila,
od prírody večnej krásy spilá.

Ó, príroda s tvojou pre velebou,
ký by jazyk smel závodiť s tebou!?
Slávna ty, čím lepšie sfingu dávaš,
tým nám viac, tým krajšie nám rozprávaš.

Pozde v noci došiel som na staňu,
na večeru z plodín prichystanú.
Súdruhmi dlho sme besedovali.
Blkal ohník raždím nachovalý.

Medziiným ja k nim: „Tisa, chúďa —
prečo jej len krivdíte tak, ľudia?
Toľko chýb jej vytýkate, reku,
a zem má v nej tú najtichšiu rieku.“

Pár dní žatým z polosna ma zrazu
zvon vyrušil, hlásajúci zkazu.
Povodeň tu !...‘ znelo v strašnom chóre;
vyzriem von, a vidím vám až — more.

Zblaznelec jak, pút keď pozbaví sa,
cez rovinu valila sa Tisa,
rvúc pretrhla hať sťa nití spletok,
trôfala si svet pohltiť všetok!



Uploaded byRépás Norbert
PublisherMatica slovenská a Kníhtlačiarsky Účastinársky Spolok, Turčiansky Sv. Martin
Source of the quotationSobrané spisy básnické, sväzok XV., preklady maďarských básnikov
Bookpage (from–to)44-46
Publication date

minimap