This website is using cookies

We use cookies to ensure that we give you the best experience on our website. If you continue without changing your settings, we'll assume that you are happy to receive all cookies on this website. 

Ady Endre: Pán Besov (Az ős Kaján in Slovak)

Portre of Ady Endre

Az ős Kaján (Hungarian)

Bibor-palásban jött Keletről
A rímek ősi hajnalán.
Jött boros kedvvel, paripásan,
Zeneszerszámmal, dalosan
És mellém ült le ős Kaján. 

Duhaj legény, fülembe nótáz,
Iszunk, iszunk s én hallgatom.
Piros hajnalok hosszú sorban
Suhannak el és részegen
Kopognak be az ablakon. 

Szent Kelet vesztett boldogsága,
Ez a gyalázatos jelen
És a kicifrált köd-jövendő
Táncol egy boros asztalon
S ős Kaján birkózik velem. 

Én rossz zsaketben bóbiskálok,
Az ős Kaján vállán bibor.
Feszület, két gyertya, komorság.
Nagy torna ez, bús, végtelen
S az asztalon ömlik a bor. 

Ó-Babylon ideje óta
Az ős Kaján harcol velem.
Ott járhatott egy céda ősöm
S nekem azóta cimborám,
Apám, császárom, istenem. 

Korhely Apolló, gúnyos arcú,
Palástja csusszan, lova vár,
De áll a bál és zúg a torna.
Bujdosik, egyre bujdosik
Véres asztalon a pohár. 

»Nagyságos úr, kegyes pajtásom,
Bocsáss már, nehéz a fejem.
Sok volt, sok volt immár a jóból,
Sok volt a bűn, az éj, a vágy,
Apám, sok volt a szerelem.« 

Nyögve kinálom törött lantom,
Törött szivem, de ő kacag.
Robogva jár, kel, fut az Élet
Énekes, véres és boros,
Szent korcsma-ablakunk alatt. 

»Uram, kelj mással viadalra,
Nekem az öröm nem öröm.
Fejfájás a mámor s a hírnév.
Cudar álmokban elkopott
A büszke oroszlán-köröm.« 

»Uram, az én rögöm magyar rög,
Meddő, kisajtolt. Mit akar
A te nagy mámor-biztatásod?
Mit ér bor- és vér-áldomás?
Mit ér az ember, ha magyar?« 

»Uram, én szegény, kósza szolga,
Elhasznált, nagy bolond vagyok,
Miért igyak most már rogyásig?
Pénzem nincs, hitem elinalt,
Erőm elfogyott, meghalok.« 

»Uram, van egy anyám: szent asszony.
Van egy Lédám: áldott legyen.
Van egy pár álom-villanásom,
Egy-két hivem. S lelkem alatt
Egy nagy mocsár: a förtelem.« 

»Volna talán egy-két nótám is,
Egy-két buja, új, nagy dalom,
De, íme, el akarok esni
Asztal alatt, mámor alatt
Ezen az ős viadalon« 

»Uram, bocsásd el bús szolgádat,
Nincs semmi már, csak: a Bizony,
Az ős Bizony, a biztos romlás,
Ne igézz, ne bánts, ne itass.
Uram, én többet nem iszom.« 

»Van csömöröm, nagy irtózásom
S egy beteg, fonnyadt derekam.
Utolszor meghajlok előtted,
Földhöz vágom a poharam.
Uram, én megadom magam.« 

S már látom, mint kap paripára,
Vállamra üt, nagyot nevet
S viszik tovább a táltosával
Pogány dalok, víg hajnalok,
Boszorkányos, forró szelek. 

Száll Keletről tovább Nyugatra,
Új, pogány tornákra szalad
S én feszülettel, tört pohárral,
Hült testtel, dermedt-vidoran
Elnyúlok az asztal alatt.



Uploaded byP. T.
Source of the quotationhttp://mek.niif.hu

Pán Besov (Slovak)

Z Východu prišiel v plášti z nachu,

keď vzniká rým v praohni rán,

na paripe, zjarený vínom

a s lutnou v ruke spievajúc

prisadol ku mne Besov Pán.

 

Rujný junák v ucho mi nôti,

popíjame veľkolepe —

kým dlhý rad zôr v svite rána

prekĺzne a omámene

na obloku nám zaklepe.

 

Zmar šťastia Východu svätého,

prítomnosť, čo v bahno klesá,

a Budúcnosť hmlou vyfintená

na vínnom stole tancuje,

kým Pán Besov so mnou rve sa.

 

Ja v zlom žakete podriemkávam,

na pleciach Pána Besov nach;

tu kríž čnie, sviečky blčia v chmure,

veľturnaj v nekonečna rmut

a víno prúdi v ručajach.

 

Od čias starého Babylonu

bojuje so mnou mamu chán —

môj bludný predok znal ho tiež snáď —

odvtedy druhom, otcom mi je,

cisárom, bohom, Besov Pán.

 

Korheľ Apoll má výsmech v tvári,

plášť skĺzol z pliec a čaká kôň! —

Však trvá ples a turnaj hučí,

kým pohár v kruhu blúdi vše,

ten krvavý len zúri zhon.

 

Láskavý, veľkomožný druhu,

pusť ma, už tiaži hlavu mam;

priveľa bolo z dobrôt hodu,

dosť bolo hriechu, nocí, túh,

tej lásky, otče, dosť už mám.

 

Stonúc mu núkam trosky lýry,

vrak srdca — on prepuká v smiech,

s rachotom život rušia, cvála

— na rtoch spev vína, krvi pach —

pod oknom svätostánku viech.

 

Choď s iným zápasiť už, pane,

mňa neteší radosti dar,

od mamu, slávy hlava bolí,

už zodral sa v snoch pľuhavých

ten hrdopyšný leva spár.

 

Pane, tá moja rodná hruda

je jalová a vyprahlá,

čo platí ponúk tvojho mamu,

čo stojí človek, keď v žilách

mu žiar maďarskej krvi plá?

 

Som bedár, pane, bludný sluha,

zodratý, veľký blázon len.

Nač piť už teraz do úmoru?

Niet groša, viera uprchla,

niet sily, čaká smrti sen.

 

Mám matku, pane, sväticou je,

mám Lédu, nech je blažená.

I zopár zábleskov mám snivých,

pár verných druhov, pod dušou

však hnusu veľmočiar stená.

 

Mal by som azda i pár piesní,

pár bujných, nových spevov, hej,

ale, hľa, tuším klesnúť musím

pod stôl s tou ťarchou mámoru

v tej našej borbe odvekej.

 

Prepusť smutného sluhu, pane,

len jedno je tu, o čom viem:

istota starodávnej Skazy.

Netráp ma, nemám, nenapájaj,

pane, ja viacej nepijem!

 

Mňa čemer, úžas veľký kvári,

driek uvädnutý, chorý mám,

pokloním sa ti naposledy,

a už o zem udriem pohár,

pane, ja sa ti poddávam.

 

Hľa, vidím: na tátoša sadá,

v plece ma udrie Besov Pán

a so smiechom ho unášajú

pohanské piesne rujných rán —

v čarovne vrelý vetrov van.

 

Tak z Východu na Západ letí

v nových pohanských zhonov lom

a ja s krížom, rozbitou čašou,

strnule-živý — s telom chladným —

vystriem sa rúče pod stolom.



Uploaded byRépás Norbert
PublisherZlatý fond denníka SME / zlatyfond.sme.sk
Source of the quotationDielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Lucia Muráriková, Katarína Tínesová, Mária Hulvejová, Martin Hlinka./ CCA-NonCommercial-NoDerivs 2.5 License

minimap